Právne závery o prevádzke internetových platforiem súvisiacich s dopravnými službami na základe veci C-390/18 Airbnb

STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA SZPUNARA

https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=213504&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=27786348

doručené 30. apríla 2019 (1)

Vec C-390/18

v prítomnosti:

YA,

AIRBNB Írsko UC,

Hotelière Turenne SAS,

Association pour un hébergement et un tourisme professionnel (AHTOP),

Valhotel

(Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vyšetrujúcim sudcom Tribunal de grande instance de Paris (Francúzsko))

(Návrh na začatie prejudiciálneho konania - Slobodné poskytovanie služieb - Smernica 2000/31/ES - Spojenie hostiteľov, či už podnikateľov alebo jednotlivcov, ktorí majú k dispozícii ubytovanie na prenájom, s osobami, ktoré hľadajú tento druh ubytovania - Dodatočné poskytovanie rôznych iných služieb - Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje obmedzujúce pravidlá pre výkon povolania realitného makléra)

I. Úvod

1. V rozsudkoch Asociación Profesional Elite Taxi (2 ) a Uber France (3 ) Súdny dvor rozhodol, že sprostredkovateľská služba, ktorej účelom je spojiť neprofesionálnych vodičov, ktorí používajú vlastné vozidlá, s osobami, ktoré chcú cestovať po meste, a ktorá je svojou podstatou spojená s dopravnou službou, nepredstavuje službu informačnej spoločnosti a je vylúčená z rozsahu pôsobnosti smernice 2000/31/ES. (4)
2. Tento prípad sa týka aj problému klasifikácie služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických platforiem. Súdny dvor bol požiadaný vyšetrujúcim sudcom Tribunal de grande instance de Paris (Krajský súd v Paríži) (Francúzsko), aby určil, či služba spočívajúca v spojení hostiteľov s ubytovaním na prenájom s osobami, ktoré hľadajú tento typ ubytovania, zodpovedá definícii "služieb informačnej spoločnosti", a teda či sa na ňu vzťahuje voľný pohyb služieb, ako ho zaručuje smernica 2000/31.

II. Právny rámec

A. Právo EÚ

3. K údajným skutočnostiam došlo v období od 11. apríla 2012 do 24. januára 2017. V tejto súvislosti treba uviesť, že s účinnosťou od 7. októbra 2015 bola smernicou (EÚ) 2015/1535 (5) zrušená a nahradená smernica 98/34/ES. (6) V článku 2 písm. a) smernice 2000/31 sa vymedzujú "služby informačnej spoločnosti" odkazom na článok 1 ods. 1 smernice (EÚ) 2015/1535, v ktorom sa stanovuje

"Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto definície:

...

(b) "služba" je akákoľvek služba informačnej spoločnosti, t. j. akákoľvek služba, ktorá sa bežne poskytuje za odplatu, na diaľku, elektronickými prostriedkami a na individuálnu žiadosť príjemcu služieb.

Na účely tejto definície:

(i) "na diaľku" znamená, že služba sa poskytuje bez súčasnej prítomnosti strán;

(ii) "elektronickými prostriedkami" znamená, že služba je pôvodne odoslaná a prijatá v mieste určenia prostredníctvom elektronického zariadenia na spracovanie (vrátane digitálnej kompresie) a ukladanie údajov a je v plnom rozsahu prenášaná, prenášaná a prijímaná po drôte, rádiom, optickými prostriedkami alebo inými elektromagnetickými prostriedkami;

(iii) "na individuálnu žiadosť príjemcu služieb" znamená, že služba sa poskytuje prostredníctvom prenosu údajov na individuálnu žiadosť.

Orientačný zoznam služieb, na ktoré sa táto definícia nevzťahuje, je uvedený v prílohe I;

...'

4. Vymedzenie pojmu "služba informačnej spoločnosti" v článku 1 písm. b) smernice (EÚ) 2015/1535 je v podstate totožné s vymedzením pojmu v článku 1 ods. 2 smernice 98/34. Okrem toho odkazy na smernicu 98/34 sa majú chápať ako odkazy na smernicu 2015/1535. (7) Z týchto dôvodov je podľa môjho názoru možné analýzu týkajúcu sa klasifikácie služby ako "služby informačnej spoločnosti" v zmysle smernice 2015/1535, na ktorú budem preto v tomto stanovisku odkazovať, preniesť na ustanovenia smernice 98/34.
5. Slovami článku 2 písm. h) smernice 2000/31:

"Na účely tejto smernice majú nasledujúce pojmy tento význam:

...

(h) "koordinovaná oblasť": požiadavky stanovené v právnych systémoch členských štátov, ktoré sa vzťahujú na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo sú pre nich osobitne určené.

(i) Koordinovaná oblasť sa týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať v súvislosti s:

- začatie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, povolenia alebo oznámenia,

- vykonávanie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky týkajúce sa správania poskytovateľa služby, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na reklamu a zmluvy, alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služby;

(ii) Koordinovaná oblasť nezahŕňa požiadavky, ako sú:

- požiadavky vzťahujúce sa na tovar ako taký,

- požiadavky vzťahujúce sa na dodávku tovaru,

- požiadavky uplatniteľné na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky.

6. Článok 3 tejto smernice znie takto:

'1. Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb usadeným na jeho území boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami platnými v danom členskom štáte, ktoré patria do koordinovanej oblasti.

2. Členské štáty nesmú z dôvodov, ktoré patria do koordinovanej oblasti, obmedzovať slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu.
3. Odseky 1 a 2 sa nevzťahujú na oblasti uvedené v prílohe.
4. Členské štáty môžu prijať opatrenia na odchýlenie sa od odseku 2 v súvislosti s danou službou informačnej spoločnosti, ak sú splnené tieto podmienky:

(a) opatrenia sú:

(i) potrebné z jedného z týchto dôvodov:

- verejný poriadok, najmä predchádzanie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov vrátane ochrany maloletých a boja proti akémukoľvek podnecovaniu k nenávisti na základe rasy, pohlavia, náboženstva alebo národnosti a porušovaniu ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb,

- ochranu verejného zdravia,

- verejnú bezpečnosť vrátane ochrany národnej bezpečnosti a obrany,

- ochranu spotrebiteľov vrátane investorov;

(ii) prijaté proti danej službe informačnej spoločnosti, ktorá poškodzuje ciele uvedené v bode i) alebo ktorá predstavuje vážne a závažné riziko poškodenia týchto cieľov;

(iii) primerané týmto cieľom;

(b) pred prijatím príslušných opatrení a bez toho, aby bolo dotknuté súdne konanie vrátane predbežného konania a úkonov vykonaných v rámci vyšetrovania trestného činu, členský štát:

- požiadal členský štát uvedený v odseku 1, aby prijal opatrenia, a tento členský štát takéto opatrenia neprijal alebo boli nedostatočné,

- oznámila Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1 svoj zámer prijať takéto opatrenia.

5. Členské štáty sa môžu v naliehavých prípadoch odchýliť od podmienok stanovených v odseku 4 písm. b). V takom prípade sa opatrenia oznámia v čo najkratšom čase Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, pričom sa uvedú dôvody, pre ktoré členský štát považuje situáciu za naliehavú.
6. Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členského štátu pokračovať v daných opatreniach, Komisia v čo najkratšom čase preskúma zlučiteľnosť oznámených opatrení s právom Spoločenstva; ak dospeje k záveru, že opatrenie nie je zlučiteľné s právom Spoločenstva, požiada príslušný členský štát, aby sa zdržal prijatia akýchkoľvek navrhovaných opatrení alebo aby urýchlene ukončil dané opatrenia.

B. Francúzske právo

7. Článok 1 zákona č. 70-9 z 2. januára 1970, ktorým sa upravujú podmienky vykonávania činností týkajúcich sa určitých transakcií s nehnuteľnosťami a obchodným majetkom, v konsolidovanom znení (ďalej len "zákon Hoguet") (8), stanovuje:

"Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na fyzické alebo právnické osoby, ktoré sa obvykle zúčastňujú na transakciách ovplyvňujúcich majetok iných osôb a týkajúcich sa:

1. Kúpa, predaj, vyhľadávanie, výmena, prenájom alebo podnájom, sezónny alebo iný, zariadený alebo nezariadený, existujúcej nehnuteľnosti alebo nehnuteľnosti vo výstavbe;

...'

8. Článok 3 zákona Hoguet stanovuje:

"Činnosti uvedené v článku 1 môžu vykonávať len fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú držiteľmi profesijnej licencie vydanej na obdobie a v súlade s postupmi stanovenými dekrétom Štátnej rady predsedom okresnej obchodnej a priemyselnej komory alebo predsedom departementálnej obchodnej a priemyselnej komory Île-de-France, v ktorej sú uvedené tie činnosti, ktoré môžu vykonávať.

Táto licencia sa môže vydať len fyzickým osobám, ktoré spĺňajú tieto podmienky:

1 preukážu svoju odbornú spôsobilosť;

2 predložia doklad o finančnej záruke, ktorá umožňuje vrátenie finančných prostriedkov ...;

3 sa poistia proti finančným dôsledkom svojej profesijnej občianskej zodpovednosti;

4 nie sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony alebo im nie je zakázané vykonávať ...

9. Okrem toho sa v článku 5 tohto zákona uvádza:

"Osoby uvedené v článku 1, ktoré prijímajú alebo držia peňažné sumy..., musia dodržiavať podmienky stanovené dekrétom Štátnej rady, najmä formálne náležitosti vedenia záznamov a vydávania potvrdení a ďalšie povinnosti vyplývajúce z mandátu.

10. Vyhláška preto vyžaduje, aby sa viedli osobitné registre, záznamy a podrobné účty s cieľom chrániť záujmy osôb, ktoré zverili finančné prostriedky sprostredkovateľom.
11. Napokon, článok 14 zákona Hoguet stanovuje, že nevlastnenie odbornej licencie sa trestá odňatím slobody na 6 mesiacov a pokutou 7 500 EUR. Okrem toho podľa článku 16 tohto zákona možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a pokutu vo výške 30 000 EUR osobe, ktorá nakladá s peňažnými sumami v rozpore s povinnosťou mať profesijnú licenciu (článok 3) alebo s povinnosťou viesť osobitné registre, záznamy a podrobné účtovníctvo (článok 5).

III. Skutkový stav vo veci samej

12. Materskou spoločnosťou skupiny AIRBNB je spoločnosť AIRBNB Inc. so sídlom v Spojených štátoch.
13. AIRBNB Ireland UC, spoločnosť podľa írskeho práva so sídlom v Dubline (Írsko), je súčasťou skupiny AIRBNB a je v úplnom vlastníctve spoločnosti AIRBNB Inc. Spoločnosť AIRBNB Ireland spravuje pre všetkých používateľov usadených mimo Spojených štátov amerických online platformu určenú na prepojenie hostiteľov (profesionálov a jednotlivcov), ktorí majú k dispozícii ubytovanie na prenájom, s osobami, ktoré hľadajú tento typ ubytovania, na jednej strane a na druhej strane.
14. V nadväznosti na sťažnosť proti neznámej osobe spolu s návrhom na vstup do konania ako občiansky účastník, ktorú podala najmä organizácia Association pour un hébergement et un tourisme professionnel (AHTOP), vydala 16. marca 2017 parížska prokuratúra (Francúzsko) prvú obžalobu za manipuláciu s finančnými prostriedkami, pre činnosti zahŕňajúce sprostredkovanie a správu nehnuteľností a podnikateľskú činnosť osobou, ktorá nie je držiteľom profesijného oprávnenia podľa zákona Hoguet, a pre ďalšie trestné činy, ktoré mali byť spáchané v období od 11. apríla 2012 do 24. januára 2017, a zmenila status AIRBNB Ireland na "témoin assisté" (osoba, ktorá nie je len svedkom, ale do určitej miery aj podozrivým).
15. Spoločnosť AIRBNB Ireland popiera, že by konala ako realitná kancelária, a tvrdí, že zákon Hoguet je neuplatniteľný z dôvodu jeho nezlučiteľnosti so smernicou 2000/31.

IV. Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

16. Za týchto okolností rozhodol vyšetrujúci sudca Tribunal de grande instance de Paris (Krajský súd v Paríži) (Francúzsko) rozhodnutím zo 6. júna 2018, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 13. júna 2018, o prerušení konania a o predložení nasledujúcich otázok Súdnemu dvoru:

"(1) Využívajú služby poskytované vo Francúzsku spoločnosťou AIRBNB Ireland prostredníctvom elektronickej platformy spravovanej z Írska slobodu poskytovania služieb stanovenú v článku 3 [smernice 2000/31]?

(2) Sú obmedzujúce pravidlá týkajúce sa výkonu povolania realitného makléra vo Francúzsku, stanovené [zákonom Hoguet], uplatniteľné voči spoločnosti AIRBNB Ireland?

17. Písomné pripomienky podali AIRBNB Ireland, AHTOP, francúzska, česká, španielska a luxemburská vláda a Európska komisia. Tieto strany, s výnimkou českej a luxemburskej vlády, boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. januára 2019.

V. Analýza

A. Prvá otázka

18. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či služby poskytované AIRBNB Ireland treba považovať za služby, ktoré patria do kategórie "služby informačnej spoločnosti" v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) smernice (EÚ) 2015/1535, na ktorý odkazuje článok 2 písm. a) smernice 2000/31, a teda za služby, na ktoré sa vzťahuje voľný pohyb zabezpečený touto smernicou.
19. Podľa článku 3 ods. 1 smernice 2000/31 má každý členský štát zabezpečiť, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb usadeným na jeho území boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami platnými v danom členskom štáte, ktoré patria do koordinovanej oblasti. Na druhej strane podľa článku 3 ods. 2 tejto smernice iné členské štáty ako tie, na ktorých území je poskytovateľ služieb usadený, nemôžu v zásade z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť voľný pohyb takýchto služieb. Práve služby informačnej spoločnosti preto využívajú slobodu poskytovania služieb uvedenú v prvej otázke.
20. V tejto súvislosti vnútroštátny súd len konštatuje, že smernica 2000/31 bráni uplatneniu reštriktívnej vnútroštátnej právnej úpravy, akou je zákon Hoguet, vo veciach elektronického obchodu, a že je teda potrebné určiť, či činnosti AIRBNB Ireland patria do pôsobnosti tejto smernice.
21. V tejto súvislosti účastníci konania uvádzajú diametrálne odlišné stanoviská a predkladajú úvahy týkajúce sa otázky, či a prípadne s akými výhradami sú činnosti AIRBNB Ireland porovnateľné s činnosťami spoločnosti Uber, ktorá bola predmetom rozsudkov Asociación Profesional Elite Taxi (9 ) a Uber France. (10)
22. AIRBNB Ireland, česká a luxemburská vláda a Komisia sa v podstate domnievajú, že služba, akú poskytuje AIRBNB Ireland - keďže umožňuje prepojenie poskytovateľov služieb a potenciálnych zákazníkov - spĺňa kritériá stanovené v definícii "služby informačnej spoločnosti" v zmysle smernice 2000/31.
23. AHTOP a francúzska a španielska vláda sa naopak domnievajú, že v súlade s odôvodnením, ktoré Súdny dvor použil v rozsudku Asociación Profesional Elite Taxi (11 ), predstavuje sprostredkovateľská služba, akou je služba poskytovaná spoločnosťou AIRBNB Ireland, v spojení s ostatnými službami, ktoré ponúka spoločnosť AIRBNB Ireland, globálnu službu, ktorej hlavným prvkom je služba spojená s nehnuteľnosťou.
24. Aby som mohol odpovedať na prvú otázku, najprv uvediem niekoľko všeobecných poznámok o činnostiach spoločnosti AIRBNB Ireland a fungovaní jej elektronickej platformy (body 25 až 33 tohto stanoviska). Potom odpoviem na otázku, či vzhľadom na tieto pripomienky spadajú činnosti AIRBNB Ireland pod pojem "služby informačnej spoločnosti". Pritom uvediem legislatívne podmienky, za ktorých možno službu považovať za spadajúcu pod pojem "služba informačnej spoločnosti", a poukážem na špecifické problémy, ktoré vznikajú v súvislosti s elektronickými platformami, pokiaľ ide o ich klasifikáciu z hľadiska smernice 2000/31 (body 35 až 44 tohto stanoviska). Po podrobnom opísaní riešenia vypracovaného v judikatúre s cieľom prekonať tieto problémy (body 45 až 53 tohto stanoviska) posúdim, či a prípadne za akých podmienok možno toto riešenie preniesť na okolnosti konania vo veci samej (body 55 až 78 tohto stanoviska). Na základe týchto úvah napokon analyzujem vplyv ostatných služieb ponúkaných spoločnosťou AIRBNB Ireland na kvalifikáciu jej sprostredkovateľskej služby (body 80 až 85 tohto stanoviska).
25. Činnosti spoločnosti AIRBNB Ireland
26. Ako vyplýva zo skutkových okolností vo veci samej a z vysvetlení poskytnutých niektorými účastníkmi konania, ako aj z podmienok poskytovania služieb pre používateľov dotknutej platformy v Európskej únii, (12) AIRBNB Ireland spravuje elektronickú platformu, ktorá umožňuje spojenie hostiteľov s ubytovaním na prenájom s osobami, ktoré hľadajú tento typ ubytovania.
27. AIRBNB Ireland centralizuje ponuky na svojej platforme, takže vyhľadávanie ubytovania na prenájom možno vykonávať podľa viacerých kritérií nezávisle od polohy potenciálneho hosťa. Výsledky vyhľadávania vykonaného najmä na základe destinácie a obdobia pobytu sa zobrazia vo forme zoznamu ubytovacích zariadení spolu s fotografiami a všeobecnými informáciami vrátane cien. Používateľ platformy potom môže získať podrobnejšie informácie o každom ubytovacom zariadení a na základe týchto informácií sa rozhodnúť.
28. Hostiteľ je zodpovedný za stanovenie taríf, kalendára dostupnosti a kritérií rezervácie, ako aj za vypracovanie pravidiel ubytovania, ktoré musia hostia akceptovať. Okrem toho si hostiteľ musí vybrať jednu z možností vopred stanovených spoločnosťou AIRBNB Ireland, pokiaľ ide o podmienky zrušenia prenájmu jeho ubytovacieho zariadenia.
29. Služby poskytované spoločnosťou AIRBNB Ireland sa neobmedzujú len na poskytovanie platformy, ktorá umožňuje prepojenie hostiteľov a hostí.
30. AIRBNB Ireland predovšetkým zaviedla systém, v ktorom si hostitelia a hostia môžu navzájom udeliť hodnotenie v rozsahu od 0 do 5 hviezdičiek. Hodnotenia spolu s prípadnými komentármi sú dostupné na platforme pre hostiteľov a hostí.
31. Ďalej, v určitých prípadoch, najmä ak hostiteľ dostane priemerné hodnotenia alebo negatívne komentáre alebo zruší potvrdené rezervácie, môže AIRBNB Ireland dočasne pozastaviť inzerciu, zrušiť rezerváciu alebo dokonca zakázať prístup na stránku.
32. Napokon, AIRBNB Ireland ponúka hostiteľovi aj: i) rámec vymedzujúci podmienky jeho ponuky; ii) fotografickú službu; iii) poistenie občianskej zodpovednosti; iv) záruku za škodu do výšky 800 000 EUR; a v) nástroj na odhad ceny jeho prenájmu na základe priemerných trhových cien prevzatých z platformy.
33. V rámci skupiny AIRBNB spoločnosť AIRBNB Payments UK Ltd, ktorá sa riadi právom Anglicka a Walesu a má sídlo v Londýne, poskytuje online platobné služby používateľom elektronickej platformy AIRBNB Ireland a spravuje platobné činnosti skupiny v rámci Európskej únie. Keď teda hostiteľ prijme hosťa, hosť vykoná platbu spoločnosti AIRBNB Payments UK, ktorej výška zodpovedá cene prenájmu plus 6 až 12% za poplatky a služby poskytované spoločnosťou AIRBNB Ireland. Spoločnosť AIRBNB Payments UK si ponecháva finančné prostriedky v mene hostiteľa a následne ich 24 hodín po vstupe hosťa do priestorov prevedie bankovým prevodom hostiteľovi, čím poskytuje hosťovi záruku, že nehnuteľnosť existuje, a hostiteľovi záruku platby.
34. Francúzski používatelia internetu tak na jednej strane uzatvárajú zmluvu so spoločnosťou AIRBNB Ireland za používanie stránky (umiestnenie ponuky, rezervácie) a na druhej strane so spoločnosťou AIRBNB Payments UK za platby uskutočnené prostredníctvom tejto stránky.
35. Vzhľadom na uvedené je vhodné vrátiť sa k otázke, či službu poskytovanú spoločnosťou AIRBNB Ireland možno považovať za službu informačnej spoločnosti.
36. Činnosti AIRBNB Ireland s odkazom na definíciu v smernici 2000/31
37. Služba informačnej spoločnosti je v smernici (EÚ) 2015/1535 definovaná ako služba poskytovaná za odplatu, na diaľku, elektronickými prostriedkami a na individuálnu žiadosť príjemcu služieb.
38. V tomto ohľade je pravda, že služba umožňujúca pripojenie používateľov elektronickej platformy na prvý pohľad a samostatne zodpovedá definícii služby informačnej spoločnosti. K tomuto záveru ostatne dospel Súdny dvor v rozsudku L'Oréal a i. (13) Z tohto rozsudku vyplýva, že prevádzka internetového trhoviska, teda internetová služba spočívajúca v uľahčení vzťahov medzi predávajúcimi a kupujúcimi tovaru, môže v zásade predstavovať "službu informačnej spoločnosti" v zmysle smernice 2000/31.
39. Ako som však uviedol vo svojom stanovisku vo veci Asociación Profesional Elite Taxi, (14 ) týkajúcom sa elektronických platforiem, zatiaľ čo kritérium, či je služba odplatná a či sa poskytuje na individuálnu žiadosť, sa nezdá byť problematické, to isté nemožno povedať o kritériu, či sa služba poskytuje na diaľku elektronickými prostriedkami. V skutočnosti je niekedy hranica medzi zložkou služieb, ktorá sa poskytuje elektronickými prostriedkami, a tou, ktorá sa takto neposkytuje, nejasná.
40. Konkrétne, pokiaľ ide o otázku, či služba poskytovaná spoločnosťou AIRBNB Ireland je zvyčajne odplatná, z uznesenia o nariadení prejudiciálneho konania vyplýva, že suma nájomného zaplatená hosťom zahŕňa poplatky a odmenu za službu poskytovanú spoločnosťou AIRBNB Ireland. Je preto potrebné konštatovať, že pokiaľ ide o služby poskytované AIRBNB Ireland, existujú dve kategórie príjemcov: hostitelia a hostia, pričom tieto kategórie nie sú odlišné. Ako však vyplýva z rozsudku Papasavvas (15), odmenu za službu poskytovanú poskytovateľom služieb v rámci jeho hospodárskej činnosti nemusia nevyhnutne platiť osoby, ktoré túto službu využívajú. A fortiori, pokiaľ ide o služby spočívajúce v spojení ich príjemcov, ktorí sú rozdelení do dvoch kategórií, stačí, aby jedna z týchto kategórií zaplatila odmenu poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti.
41. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa poskytnutia služby na individuálnu žiadosť jej príjemcu, je potrebné uviesť, že v rozsudku Google France a Google (16 ) Súdny dvor rozhodol, že platená služba odkazovania používaná v rámci internetového vyhľadávača, prostredníctvom ktorej môže hospodársky subjekt umožniť, aby sa používateľom tohto vyhľadávača zobrazil reklamný odkaz na jeho stránku, spĺňa podmienku týkajúcu sa individuálnej žiadosti tohto hospodárskeho subjektu. Pokiaľ ide o služby AIRBNB Ireland, hostiteľ sa musí obrátiť na platformu spravovanú touto spoločnosťou, aby sa jeho ubytovanie zobrazilo na tejto platforme. Okrem toho práve s pomocou platformy AIRBNB Ireland musí hosť vykonať vyhľadávanie, aby si mohol prenajať ubytovanie uverejnené na tejto platforme.
42. Naopak, odpoveď na otázku, či služba poskytovaná spoločnosťou AIRBNB Ireland spĺňa tretiu a štvrtú podmienku uvedenú v bode 35 tohto stanoviska, t. j. či je táto služba poskytovaná na diaľku a elektronickými prostriedkami, závisí, ako vyplýva z diskusie medzi účastníkmi konania, do veľkej miery od hľadiska, ktoré sa zaujme pri určovaní rozsahu predmetnej služby.
43. Na ilustráciu uvádzam, že AIRBNB Ireland sa fyzicky nestretáva s príjemcami svojich služieb: ani s hostiteľmi, ani s hosťami. Ako vyplýva z predbežných pripomienok týkajúcich sa činnosti AIRBNB Ireland, hostiteľ nie je povinný osobne sa obrátiť na AIRBNB Ireland, aby zverejnil svoje ubytovanie na platforme. Okrem toho si používateľ platformy spravovanej AIRBNB Ireland môže prenajať ubytovanie na diaľku bez toho, aby musel byť fyzicky v kontakte s týmto poskytovateľom služieb. Je však zrejmé, že spojenie používateľov platformy spravovanej spoločnosťou AIRBNB Ireland vedie k využívaniu ubytovania, ktoré možno považovať za neelektronickú zložku služby poskytovanej touto spoločnosťou.
44. Možno za týchto okolností považovať službu poskytovanú spoločnosťou AIRBNB Ireland za službu poskytovanú na diaľku v tom zmysle, že v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) bodu i) smernice (EÚ) 2015/1535 sa táto služba poskytuje bez súčasnej prítomnosti strán?
45. Rovnako možno službu spočívajúcu v spojení hostiteľov a hostí, ktorej výsledkom je užívanie ubytovacieho zariadenia, považovať za službu, ktorá sa poskytuje výlučne prostredníctvom elektronických zariadení, ako to vyžaduje článok 1 ods. 1 písm. b) bod ii) smernice (EÚ) 2015/1535, a ktorá nemá žiadny vzťah k službám uvedeným v indikatívnom zozname v prílohe I tejto smernice, teda k službám s hmotným obsahom, hoci sa poskytujú elektronickými prostriedkami?
46. S cieľom odpovedať na tieto dve otázky sa obrátim na judikatúru Súdneho dvora, ktorý už bol požiadaný, aby rozhodol o klasifikácii zmiešaných služieb, t. j. služieb pozostávajúcich z jedného prvku poskytovaného elektronickými prostriedkami a druhého prvku, ktorý sa elektronickými prostriedkami neposkytuje. (17)
47. Zmiešané služby vo svetle smernice 2000/31
48. V rozsudku Ker-Optika (18 ) Súdny dvor posudzoval, či skutočnosť, že predaj alebo dodávka kontaktných šošoviek môže podliehať požiadavke, aby pacient najprv získal lekárske poradenstvo, ktoré zahŕňa fyzickú prehliadku pacienta, môže brániť tomu, aby bol predaj šošoviek prostredníctvom internetu kvalifikovaný ako "služba informačnej spoločnosti" v zmysle smernice 2000/31. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že takéto získanie lekárskeho poradenstva nie je neoddeliteľné od predaja kontaktných šošoviek z dôvodu, že môže byť vykonané nezávisle od aktu predaja.
49. Z tohto konštatovania vyvodzujem, že služby, ktoré nie sú neoddeliteľne spojené so službou poskytovanou elektronickými prostriedkami v tom zmysle, že prvá z nich môže byť poskytovaná nezávisle od druhej, nemôžu ovplyvniť povahu tejto služby. Služba poskytovaná elektronickými prostriedkami nestráca svoj ekonomický záujem a je naďalej nezávislá od služieb s hmotným obsahom.
50. Na druhej strane si klasifikácia služby poskytovanej elektronickými prostriedkami vyžaduje podrobné preskúmanie, ak táto služba tvorí neoddeliteľný celok so službou s hmotným obsahom. (19)
51. V tomto zmysle Súdny dvor v rozsudku Asociación Profesional Elite Taxi (20 ) rozhodol, že sprostredkovateľská služba spočívajúca v spojení neprofesionálneho vodiča, ktorý používa vlastné vozidlo, s osobou, ktorá chce uskutočniť mestskú cestu, môže byť samostatne a a priori kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti". (21) Súdny dvor však po zohľadnení všetkých charakteristík činností spoločnosti Uber rozhodol, že jej sprostredkovateľská služba sa musí považovať za neoddeliteľne spojenú s dopravnou službou, a teda vylúčenú z pôsobnosti smernice 2000/31.
52. V tejto súvislosti Súdny dvor najprv uviedol, že služba, akou je služba poskytovaná spoločnosťou Uber, je viac ako sprostredkovateľská služba spočívajúca v tom, že prostredníctvom aplikácie pre smartfóny spája neprofesionálneho vodiča, ktorý používa vlastné vozidlo, s osobou, ktorá chce uskutočniť mestskú cestu. Poskytovateľ "tejto sprostredkovateľskej služby zároveň ponúka služby mestskej dopravy, ktoré sprístupňuje najmä prostredníctvom softvérových nástrojov ... a ktorých všeobecnú prevádzku organizuje v prospech osôb, ktoré chcú prijať túto ponuku s cieľom uskutočniť mestskú cestu." (22)
53. Súdny dvor následne poskytol objasnenie, ktoré umožnilo posúdiť, či sú tieto dve kritériá splnené.
54. Konkrétne Súdny dvor uviedol, že bez aplikácie poskytovanej spoločnosťou Uber by i) vodiči neboli vedení k poskytovaniu dopravných služieb a ii) osoby, ktoré by chceli cestovať po meste, by nevyužívali služby poskytované týmito vodičmi. (23) Podľa môjho názoru sa toto spresnenie vzťahuje na kritérium týkajúce sa skutočnosti, že Uber ponúka služby, ktoré majú vecný obsah.
55. Súdny dvor ďalej uviedol, že spoločnosť Uber vykonávala rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých vodiči poskytovali túto službu, tým, že prostredníctvom svojej aplikácie určovala aspoň maximálnu cenu za cestu a vykonávala určitú kontrolu nad kvalitou vozidiel a ich vodičov. (24) Podľa môjho názoru toto spresnenie malo určiť, že spoločnosť Uber organizovala všeobecnú prevádzku služieb, ktoré neboli poskytované elektronickými prostriedkami.
56. V rozsudkoch Asociación Profesional Elite Taxi (25) a Uber France (26) Súdny dvor stanovil dve kritériá, ktoré sa majú uplatniť na určenie toho, či služba poskytovaná elektronickými prostriedkami, ktorá samostatne prima facie spĺňa definíciu "služby informačnej spoločnosti", je oddeliteľná od iných služieb s hmotným obsahom, a to kritériá týkajúce sa skutočnosti, že poskytovateľ služby ponúka služby s hmotným obsahom, a skutočnosti, že poskytovateľ služby má rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých sa tieto služby poskytujú.
57. Je preto potrebné určiť, či sú tieto dve kritériá splnené v okolnostiach konania vo veci samej.
58. Kritérium týkajúce sa ponuky služieb

(a) Uplatnenie v tomto prípade

55. Vytvorila spoločnosť AIRBNB Ireland v rámci svojej činnosti ponuku v zmysle rozsudkov Asociación Profesional Elite Taxi (27 ) a Uber France? (28)
56. Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať záporne z týchto dôvodov.
57. Ponuka spoločnosti Uber, ktorá bola novým fenoménom, prinajmenšom v prípade služby UberPop, bola založená na neprofesionálnych vodičoch, a práve z tohto dôvodu sa Súdny dvor domnieval, že bez aplikácie poskytovanej spoločnosťou Uber by táto služba prepravy na požiadanie poskytovaná neprofesionálnymi vodičmi nemohla byť poskytovaná. Neprofesionálny vodič sa síce mohol sám pokúsiť poskytovať prepravnú službu na požiadanie, avšak bez aplikácie spoločnosti Uber by tento vodič nemohol zaručiť súlad medzi svojou ponukou a dopytom.
58. Na rozdiel od platformy spoločnosti Uber je platforma AIRBNB Ireland otvorená pre profesionálnych aj neprofesionálnych hostiteľov. Trh s krátkodobým ubytovaním, či už profesionálnym alebo neprofesionálnym, existoval dávno pred začiatkom činnosti služby AIRBNB Ireland. Ako poznamenáva luxemburská vláda, profesionálni a neprofesionálni hostitelia môžu ponúkať svoje aktíva prostredníctvom tradičnejších kanálov. Nie je ani neobvyklé, že hostiteľ vytvorí webovú stránku venovanú výlučne svojmu ubytovaniu, ktorú možno nájsť pomocou vyhľadávačov.
59. Ubytovacie služby teda nie sú neoddeliteľne spojené so službou poskytovanou spoločnosťou AIRBNB Ireland elektronickými prostriedkami v tom zmysle, že ich možno poskytovať nezávisle od tejto služby. Tieto služby si zachovávajú svoj hospodársky záujem a zostávajú nezávislé od elektronickej služby AIRBNB Ireland.
60. Keďže kritérium týkajúce sa vytvorenia ponuky služieb v zmysle rozsudku Asociación Profesional Elite Taxi (29 ) nie je v tomto prípade splnené, vzniká otázka vzťahu medzi týmto kritériom a kritériom týkajúcim sa výkonu kontroly nad poskytovaním týchto služieb. Táto otázka nevznikla v súvislosti s činnosťou spoločnosti Uber, keďže tieto dve kritériá boli v tomto prípade splnené. (30)

(b) vzťah medzi vytvorením ponuky služieb a vykonávaním kontroly nad týmito službami

61. Nové technológie, ako napríklad internet, umožňujú v doteraz neznámom rozsahu uspokojiť akýkoľvek dopyt primeranou ponukou. Rovnako každá ponuka je schopná nájsť dopyt. To je možné najmä vďaka inováciám, ktoré zaviedli hospodárske subjekty, ktoré chcú zvýšiť svoju konkurencieschopnosť. Tieto inovácie tak zintenzívňujú hospodársky obchod a zohrávajú dôležitú úlohu pri rozvoji trhu bez hraníc. Môžu tiež viesť k vytvoreniu ponuky alebo dokonca dopytu, ktorý predtým neexistoval.
62. To všetko je v súlade s logikou vnútorného trhu, ktorý, ako zdôrazňuje zákonodarca EÚ v odôvodnení 3 smernice 98/48, umožňuje poskytovateľom takýchto služieb rozvíjať ich cezhraničné aktivity a spotrebiteľom nové formy prístupu k tovaru a službám.
63. Za týchto okolností by bolo v rozpore s logikou vnútorného trhu a liberalizáciou služieb informačnej spoločnosti, ktorá je cieľom smernice 2000/31 (31 ), ak by inovácie hospodárskych subjektov, ktoré umožňujú spotrebiteľom nové formy prístupu k tovaru alebo službám, viedli k vylúčeniu týchto hospodárskych subjektov z rozsahu pôsobnosti smernice 2000/31 len z dôvodu vytvorenia novej ponuky.
64. Inovácia, ktorá vedie k poskytovaniu služieb s podstatným obsahom hospodárskym subjektom alebo pod jeho kontrolou, však nemôže zabezpečiť uplatniteľnosť smernice 2000/31, pretože na základe poskytovania služieb informačnej spoločnosti by tento hospodársky subjekt konkuroval iným účastníkom trhu, ktorí nemajú prospech z tejto liberalizácie.
65. Z týchto dôvodov kritérium týkajúce sa vytvorenia poskytovania služieb predstavuje podľa môjho názoru len údaj o tom, že služba poskytovaná elektronickými prostriedkami tvorí neoddeliteľný celok so službou s hmotným obsahom. Nestačí, že poskytovateľ služieb vytvorí nové poskytovanie služieb, ktoré nie sú poskytované elektronickými prostriedkami v zmysle, ktorý som práve vysvetlil v bodoch 49 až 51 tohto stanoviska: po vytvorení týchto služieb musí nasledovať zachovanie podmienok, za ktorých sú poskytované, pod kontrolou tohto poskytovateľa.
66. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že poskytovateľ služieb poskytovaných elektronickými prostriedkami môže organizovať svoju činnosť tak, aby mohol vykonávať kontrolu nad poskytovaním služieb s hmotným obsahom, aj keď tieto služby tvoria súčasť už existujúceho poskytovania. Má sa potom za týchto okolností mať za to, že tento poskytovateľ poskytuje služby informačnej spoločnosti, a teda využíva liberalizáciu, ktorej cieľom je smernica 2000/31? Z dôvodov, ktoré som práve uviedol v bode 64 tohto stanoviska, treba podľa môjho názoru na túto otázku odpovedať záporne.
67. Z uvedeného vyplýva, že kritérium týkajúce sa vzniku poskytovania služieb, ktoré nie sú poskytované elektronickými prostriedkami, nie je rozhodujúce, pokiaľ ide o otázku, či tieto služby tvoria neoddeliteľný celok so službou poskytovanou elektronickými prostriedkami. Rozhodujúci je vplyv poskytovateľa služieb na podmienky poskytovania služieb s hmotným obsahom, ktorý môže spôsobiť, že tieto služby sú neoddeliteľné od služby, ktorú tento poskytovateľ poskytuje elektronickými prostriedkami.
68. Z týchto dôvodov a v nadväznosti na odôvodnenie Súdneho dvora týkajúce sa činnosti spoločnosti Uber je teraz potrebné určiť, či spoločnosť AIRBNB Ireland vykonáva kontrolu nad podmienkami poskytovania služieb krátkodobého ubytovania.
69. Kontrola vykonávaná nad podmienkami poskytovania služieb
70. Pripomeňme, že v rozsudkoch Asociación Profesional Elite Taxi (32) a Uber France (33) Súdny dvor usúdil, že spoločnosť Uber vykonávala rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých sa preprava poskytovala, najmä určovaním maximálnej ceny cestovného, vyberaním tejto ceny od zákazníka pred vyplatením jej časti neprofesionálnemu vodičovi vozidla a vykonávaním určitej kontroly nad kvalitou vozidiel a ich vodičov a nad správaním vodičov, čo mohlo za určitých okolností viesť k ich vylúčeniu. (34) Z čítania týchto rozsudkov jasne vyplýva, že tento zoznam má orientačný charakter.
71. Z tohto dôvodu považujem za vhodné zdôrazniť, že vo svojich stanoviskách v týchto veciach som upozornil Súdny dvor na skutočnosť, že spoločnosť Uber vykonávala kontrolu nad ďalšími relevantnými aspektmi mestskej dopravy, konkrétne nad minimálnymi bezpečnostnými podmienkami prostredníctvom predbežných požiadaviek týkajúcich sa vodičov a vozidiel a nad dostupnosťou ponuky dopravy tým, že podporovala vodičov, aby pracovali v čase a na miestach, kde bol vysoký dopyt. (35)
72. Tieto okolnosti ma ako celok viedli k záveru, že spoločnosť Uber vykonávala kontrolu nad hospodársky významnými aspektmi dopravných služieb ponúkaných prostredníctvom svojej platformy. Pokiaľ ide o služby mestskej dopravy na požiadanie, cena, okamžitá dostupnosť dopravných prostriedkov zabezpečená veľkosťou ponuky, minimálna kvalita prijateľná pre cestujúcich týmito dopravnými prostriedkami a bezpečnosť týchto cestujúcich predstavujú pre príjemcov týchto služieb najvýznamnejšie faktory. Naopak, v prejednávanej veci sa domnievam, že AIRBNB Ireland nevykonáva kontrolu nad všetkými ekonomicky významnými aspektmi služby krátkodobého ubytovania, ako je umiestnenie a úroveň ubytovacích zariadení, ktoré majú v prípade takejto služby zásadný význam. Na druhej strane sa zdá, že cena nehrá v kontexte ubytovacích služieb takú významnú úlohu ako v kontexte služieb mestskej dopravy na požiadanie. V každom prípade, ako vyplýva z mojej analýzy, AIRBNB Ireland nekontroluje cenu ubytovacích služieb.
73. Je síce pravda, že ako na pojednávaní uviedla najmä španielska vláda, elektronická služba AIRBNB Ireland má vplyv na trh s krátkodobým ubytovaním a v skutočnosti na trh s ubytovaním vo všeobecnosti. Napriek tomu sa nezdá, že by AIRBNB Ireland pôsobila ako mocnosť, ktorá reguluje ekonomické aspekty tohto trhu, alebo ako poskytovateľ, ktorý vykonáva rozhodujúcu kontrolu nad podmienkami, za ktorých sa poskytujú ubytovacie služby. Všetky sociálne a ekonomické dôsledky fungovania jej platformy sú výsledkom konania používateľov tejto platformy a logiky ponuky a dopytu.
74. V tejto súvislosti sa domnievam, že AIRBNB Ireland síce poskytuje voliteľnú pomoc pri určovaní ceny, ale neurčuje túto cenu, ktorú určuje hostiteľ. Okrem toho, na rozdiel od situácie v prípade Uberu, (36) hostitelia využívajúci platformu AIRBNB Ireland nie sú odrádzaní od toho, aby si cenu určovali sami, pričom jediným faktorom, ktorý by ich od toho mohol odrádzať, je logika ponuky a dopytu.
75. Ďalej, pokiaľ ide o postupy poskytovania ubytovacích služieb, je potrebné poznamenať, že podmienky prenájmu určujú hostitelia. Je pravda, že spoločnosť AIRBNB Ireland vopred definuje možnosti podmienok zrušenia. Vždy je to však hostiteľ, kto si zámerne vyberie jednu z navrhovaných možností, a preto konečné rozhodnutie o podmienkach zrušenia rezervácie je vecou hostiteľa.
76. Okrem toho sa zdá, že na základe informácií dostupných z hodnotení a z komentárov používateľov môže spoločnosť AIRBNB Ireland v určitých prípadoch dočasne pozastaviť ponuku, zrušiť rezerváciu alebo dokonca zakázať prístup na svoju platformu. V tejto súvislosti si správca elektronickej platformy môže udeliť právomoc administratívnej kontroly, najmä s cieľom zabezpečiť dodržiavanie podmienok zmlúv, ktoré uzatvára s používateľmi tejto platformy. Okrem toho môžu tieto zmluvné podmienky ukladať užívateľom povinnosti, aby boli dodržané prevádzkové normy elektronickej platformy. Pokiaľ však ide o klasifikáciu služieb informačnej spoločnosti, vyvstáva otázka intenzity tejto právomoci, ktorá sa prejavuje v ovplyvňovaní poskytovania služieb poskytovaných používateľmi tejto platformy.
77. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že spoločnosť Uber vykonávala kontrolu nad kvalitou vozidiel a ich vodičov, ako aj nad správaním vodičov na základe noriem, ktoré si spoločnosť Uber sama určila. Na druhej strane, ako vyplýva z bodov 27 a 29 tohto stanoviska, kontrola vykonávaná spoločnosťou AIRBNB Ireland sa týka dodržiavania noriem užívateľov, ktoré si títo užívatelia určili alebo prinajmenšom zvolili. V každom prípade, pokiaľ ide o činnosť spoločnosti Uber, výkon právomoci administratívnej kontroly bol len jedným z faktorov, ktoré viedli k tvrdeniu, že tento poskytovateľ vykonával rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých sa poskytovali dopravné služby.
78. Napokon, pokiaľ ide o skutočnosť, na ktorú poukázala AHTOP, že podobne ako spoločnosť Uber, aj AIRBNB Ireland vyberá sumu zodpovedajúcu cene prenájmu a následne ju prevádza hostiteľovi, treba opäť uviesť, že v prípade činnosti spoločnosti Uber bola skutočnosť, že poskytovateľ služby vyberal cenu, jedným z faktorov, ktoré sa zohľadnili pri rozhodovaní o tom, že jeho služba nepatrí pod pojem "služba informačnej spoločnosti". Je potrebné uviesť, že tento prvok služby poskytovanej AIRBNB Ireland, ktorú poskytuje AIRBNB Payments UK, je typický pre veľkú väčšinu služieb informačnej spoločnosti, vrátane platforiem, ktoré umožňujú rezerváciu hotela alebo nákup leteniek. (37) Samotná skutočnosť, že služba poskytovaná elektronickými prostriedkami zahŕňa zariadenia na platbu za služby, ktoré nie sú poskytované elektronickými prostriedkami, neumožňuje dospieť k záveru, že všetky tieto služby sú neoddeliteľné.
79. Zo všetkých uvedených dôvodov sa domnievam, že nemožno dospieť k záveru, že elektronická služba AIRBNB Ireland spĺňa kritérium týkajúce sa výkonu kontroly nad službami s hmotným obsahom, konkrétne nad službami krátkodobého ubytovania.
80. Teraz je vhodné preskúmať posledný bod, a to argument spoločnosti AHTOP, že keďže AIRBNB Ireland ponúka svojim používateľom iné služby, klasifikácia služby informačnej spoločnosti sa v tomto prípade nemôže uplatniť.
81. Ďalšie služby, ktoré ponúka AIRBNB Ireland
82. Zdá sa, že AIRBNB Ireland ponúka aj ďalšie služby, konkrétne fotografovanie, poistenie zodpovednosti za škodu a záruku za škodu.
83. Je potrebné pripomenúť, že v rozsudku Ker-Optika (38 ) Súdny dvor dospel k záveru, že služby, ktoré nie sú neoddeliteľne spojené so službou poskytovanou elektronickými prostriedkami v tom zmysle, že prvá služba môže byť poskytovaná nezávisle od druhej, nemôžu ovplyvniť povahu tejto služby. Služba poskytovaná elektronickými prostriedkami nestráca svoj hospodársky záujem a zostáva nezávislá od služieb s hmotným obsahom.
84. Ak sa tento záver prenesie na tento prípad, treba poznamenať, že ostatné služby ponúkané spoločnosťou AIRBNB Ireland sú voliteľné, a preto majú v porovnaní so službou poskytovanou elektronickými prostriedkami doplnkovú povahu. Tieto služby sú preto oddeliteľné od služby poskytovanej elektronickými prostriedkami. Hostiteľ totiž môže vopred a vlastnými prostriedkami získať fotografie, poistenie alebo záruky od tretích strán.
85. Je pravda, že tieto ďalšie služby ponúkané spoločnosťou AIRBNB Ireland poskytuje samotná spoločnosť AIRBNB Ireland, zatiaľ čo analýza Súdneho dvora v rozsudku Ker-Optika (39 ) sa netýkala poradenstva a kontrol poskytovaných predajcom kontaktných šošoviek, ale poradenstva a kontrol poskytovaných a vykonávaných oftalmológmi.
86. Pochybujem však, že by odpoveď Súdneho dvora v tomto rozsudku bola iná, ak by takéto služby poskytoval poskytovateľ služby poskytovanej elektronickými prostriedkami. Zdá sa mi logické, že poskytovatelia by mali v záujme zvýšenia konkurencieschopnosti svojej ponuky rozšíriť ponuku poskytovaných služieb, a to najmä o služby, ktoré nie sú poskytované elektronickými prostriedkami. Za predpokladu, že takéto služby sú oddeliteľné od služby informačnej spoločnosti, prvé služby nemenia povahu druhej služby. Ak by sa uplatnil výklad a contrario, mohlo by to viesť poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti k obmedzeniu atraktívnosti ich ponuky alebo k outsourcingu, dokonca umelému, služieb s vecným obsahom.
87. Stručne povedané, skutočnosť, že poskytovateľ služby informačnej spoločnosti ponúka príjemcom tejto služby iné služby s hmotným obsahom, nebráni kvalifikácii tejto služby ako "služby informačnej spoločnosti" za predpokladu, že tieto iné služby nie sú neoddeliteľné od služby poskytovanej elektronickými prostriedkami v tom zmysle, že táto služba nestráca svoj hospodársky záujem a zostáva nezávislá od služieb s hmotným obsahom.
88. Závery týkajúce sa prvej otázky
89. Na základe analýzy, ktorú som práve vykonal, sa domnievam, že služby s hmotným obsahom, ktoré nie sú neoddeliteľne spojené so službou poskytovanou elektronickými prostriedkami, nemôžu ovplyvniť povahu tejto služby. Služba poskytovaná elektronickými prostriedkami nestráca svoj hospodársky záujem a zostáva nezávislá od služieb s hmotným obsahom.
90. Dve kritériá, ktoré v tejto súvislosti stanovil Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to kritérium týkajúce sa vytvorenia ponuky služieb a kritérium týkajúce sa výkonu kontroly nad podmienkami poskytovania týchto služieb, umožňujú odpovedať na otázku, či služba poskytovaná elektronickými prostriedkami, ktorá samostatne prima facie spĺňa definíciu "služby informačnej spoločnosti", je alebo nie je oddeliteľná od iných služieb s hmotným obsahom.
91. Kritérium týkajúce sa vytvorenia ponuky však len naznačuje, či služba poskytovaná elektronickými prostriedkami tvorí neoddeliteľný celok so službou s hmotným obsahom. Nestačí, že poskytovateľ vytvoril nové poskytovanie služieb, ktoré nie sú poskytované elektronickými prostriedkami vo vyššie uvedenom zmysle. Po vytvorení takéhoto poskytovania by malo nasledovať zachovanie kontroly zo strany tohto poskytovateľa nad podmienkami, za ktorých sa tieto služby poskytujú.
92. Vzhľadom na tieto úvahy preto navrhujem, aby sa na prvú otázku odpovedalo tak, že článok 2 písm. a) smernice 2000/31 v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice (EÚ) 2015/1535 sa má vykladať v tom zmysle, že služba spočívajúca v spojení potenciálnych hostí s hostiteľmi ponúkajúcimi krátkodobé ubytovanie prostredníctvom elektronickej platformy v situácii, keď poskytovateľ tejto služby nevykonáva kontrolu nad základnými postupmi poskytovania týchto služieb, predstavuje službu informačnej spoločnosti v zmysle týchto ustanovení. Skutočnosť, že tento poskytovateľ služieb ponúka aj iné služby s vecným obsahom, nebráni tomu, aby služba poskytovaná elektronickými prostriedkami bola kvalifikovaná ako služba informačnej spoločnosti, za predpokladu, že táto služba netvorí s týmito službami neoddeliteľný celok.
93. Je potrebné poznamenať, že podmienky prenájmu ubytovacích zariadení, t. j. služby poskytované hostiteľmi, nespadajú do pôsobnosti smernice 2000/31 a musia sa posudzovať na základe iných ustanovení práva EÚ. (40)
94. Keďže prvá otázka si vyžaduje kladnú odpoveď, a teda služba poskytovaná spoločnosťou AIRBNB Ireland sa musí považovať za "službu informačnej spoločnosti" v zmysle smernice 2000/31, je potrebné odpovedať na druhú otázku.

B. Druhá otázka

92. Svojou druhou otázkou, ktorú predkladá pre prípad kladnej odpovede na prvú otázku, sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či požiadavky stanovené zákonom Hoguet možno uplatniť na AIRBNB Ireland ako poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti.
93. Prípustnosť
94. Francúzska vláda predovšetkým tvrdí, že Súdny dvor zjavne nemá právomoc odpovedať na túto otázku. Podľa tejto vlády druhá otázka zahŕňa určenie, či AIRBNB Ireland patrí do pôsobnosti ratione materiae zákona Hoguet, čo je otázka výkladu vnútroštátneho práva, a teda do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu.
95. Subsidiárne francúzska vláda tvrdí, že druhá otázka je stále zjavne neprípustná, pretože nespĺňa požiadavky stanovené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže spresňuje, či AIRBNB Ireland patrí do pôsobnosti ratione materiae zákona Hoguet. (41)
96. Nesúhlasím s výhradami francúzskej vlády, pokiaľ ide o prípustnosť druhej otázky.
97. V tejto súvislosti treba poznamenať, že francúzska vláda v rámci svojho alternatívneho argumentu uznáva, že by sa mohlo mať za to, že vnútroštátny súd implicitne uvádza, že AIRBNB Ireland patrí do pôsobnosti zákona Hoguet. Druhá otázka sa totiž netýka toho, či je tento zákon uplatniteľný na AIRBNB Ireland, ale toho, či sú reštriktívne pravidlá zákona Hoguet namierené proti tomuto podniku.
98. Okrem toho sa na návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahuje domnienka relevantnosti, a preto Súdny dvor odmietne odpovedať na takýto návrh len v zriedkavých a extrémnych prípadoch, najmä ak je zrejmé, že právo EÚ nemožno uplatniť na okolnosti sporu vo veci samej, (42) čo nie je tento prípad. Druhú otázku totiž chápem tak, že vnútroštátny súd sa pýta, či iný členský štát ako ten, na ktorého území je usadený poskytovateľ služby informačnej spoločnosti (členský štát pôvodu), môže prostredníctvom pravidiel, ako sú pravidlá stanovené v zákone Hoguet, skutočne uložiť tomuto poskytovateľovi služieb určité požiadavky. Ako vyplýva z diskusie medzi účastníkmi konania, táto otázka môže byť predmetom viacerých nástrojov práva Únie.
99. Bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce úvahy, treba poznamenať, že francúzska vláda na vypočutí uviedla, že požiadavky stanovené v zákone Hoguet sa nevzťahujú na poskytovateľov služieb, ako je AIRBNB Ireland.
100. V každom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu určiť presný rozsah pôsobnosti vnútroštátneho práva. Je preto vhodné odpovedať na druhú otázku, pričom riešenie otázky rozsahu pôsobnosti zákona Hoguet je ponechané na vnútroštátny súd.
101. Látka

(a) Uplatniteľnosť smernice 2005/36/ES

100. Spoločnosť AHTOP tvrdí, že vymáhateľnosť zákona Hoguet proti spoločnosti AIRBNB Ireland by sa mala posudzovať na základe smernice 2005/36/ES (43 ), ktorá oprávňuje členské štáty uplatňovať profesijné a etické normy a normy týkajúce sa zodpovednosti na určité povolania.
101. Na druhej strane spoločnosť AIRBNB Ireland v prvom rade tvrdí, že smernica 2000/31 neobsahuje žiadnu výnimku, z ktorej by vyplývalo, že ustanovenia smernice 2005/36 majú prednosť pred ustanoveniami predchádzajúcej smernice.
102. Na druhej strane AIRBNB Ireland tvrdí, že z článku 5 ods. 2 smernice 2005/36 a z rozsudku X-Steuerberatungsgesellschaft (44 ) vyplýva, že táto smernica sa neuplatňuje na situáciu v prejednávanej veci z dôvodu, že AIRBNB Ireland sa nepresúva na francúzske územie s cieľom vykonávať svoje povolanie.
103. V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa článku 5 ods. 2 smernice 2005/36 sa zásada voľného poskytovania služieb, pokiaľ ide o obmedzenia týkajúce sa odbornej kvalifikácie, uplatňuje len vtedy, ak sa poskytovateľ služieb presťahuje na územie hostiteľského členského štátu, aby dočasne a príležitostne vykonával svoje povolanie. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa spoločnosť AIRBNB Ireland nachádzala v takejto situácii. Preto sa na ňu nevzťahuje zásada voľného poskytovania služieb zaručená v článku 5 smernice 2005/36.
104. V rozsudku vo veci X-Steuerberatungsgesellschaft (45), na ktorý sa odvoláva spoločnosť AIRBNB Ireland, Súdny dvor rozhodol, že v takejto situácii sa poskytovateľ služieb nemôže odvolávať ani na zásadu slobodného poskytovania služieb zaručenú smernicou 2006/123/ES (46), a preto je potrebné posúdiť podmienky prístupu k povolaniu s odkazom na Zmluvu o FEÚ. (47)
105. V tomto prípade teda vzniká otázka vzťahu medzi smernicou 2000/31 a zásadou voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti na jednej strane a právomocou členských štátov regulovať podmienky prístupu k povolaniu na strane druhej.
106. V literatúre sa uvádza, že podmienky prístupu k povolaniu nemožno uplatniť na poskytovateľa, ktorý ponúka služby s pomocou internetu. (48) V skutočnosti koordinovaná oblasť zahŕňa najmä požiadavky týkajúce sa prístupu k činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, povolenia alebo oznámenia, aj keď tieto požiadavky majú všeobecnú povahu. (49) Okrem toho na rozdiel od smernice 2006/123 (50) smernica 2000/31 neobsahuje žiadnu výnimku, ktorá by stanovovala, že voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti nemá vplyv na požiadavky týkajúce sa prístupu k regulovanému povolaniu.
107. Preto sa poskytovateľ služieb, ktorý poskytuje služby informačnej spoločnosti v členskom štáte pôvodu, môže spoliehať na voľný pohyb služieb zaručený smernicou 2000/31, aspoň pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa prístupu k regulovanému povolaniu. (51) Keďže táto otázka je upravená smernicou 2000/31, nie je potrebné ju posudzovať z hľadiska primárneho práva. (52)

(b) Uplatniteľnosť smernice 2007/64/ES

108. Komisia tvrdí, že služby poskytované spoločnosťou AIRBNB Payments UK potenciálne podliehajú smernici 2007/64/ES. (53)
109. Keďže druhá otázka je položená pre prípad, že Súdny dvor odpovie na prvú otázku kladne, čo znamená, že AIRBNB Ireland využíva zásadu slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti zaručenú smernicou 2000/31, obmedzím svoju analýzu druhej otázky na túto smernicu.
110. Okrem toho, keďže v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je uvedená smernica 2007/64 a keďže AIRBNB Payments UK nie je účastníkom konania vo veci samej, nepovažujem za vhodné zaoberať sa otázkami, ktoré by mohli vyplynúť z tejto smernice, ak vnútroštátny súd neposkytne vysvetlenia a pripomienky iných účastníkov konania ako Komisie. Súdny dvor totiž nemá dostatok informácií na to, aby ich mohol analyzovať z vlastnej iniciatívy.

(c) voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti a jeho rozsah

111. Na úvod je potrebné poznamenať, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2000/31 má každý členský štát zabezpečiť, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb usadeným na jeho území boli v súlade s vnútroštátnymi predpismi platnými v danom členskom štáte, ktoré patria do koordinovanej oblasti, ako je vymedzená v článku 2 písm. h) tejto smernice. Naopak, s výnimkou prípadov uvedených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, článok 3 ods. 2 tejto smernice zakazuje ostatným členským štátom z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedzovať voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti.
112. Na služby informačnej spoločnosti sa vzťahuje voľný pohyb zaručený smernicou 2000/31, len pokiaľ ide o oblasti, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Článok 1 ods. 5 smernice 2000/31 stanovuje oblasti a otázky, na ktoré sa táto smernica nevzťahuje, ale prejednávaná vec sa netýka žiadnej z nich. (54)
113. Podľa článku 3 ods. 3 smernice 2000/31 sa na služby informačnej spoločnosti nevzťahuje ani voľný pohyb, pokiaľ ide o oblasti uvedené v prílohe k tejto smernici. Požiadavky stanovené v zákone Hoguet nepatria do žiadnej z týchto oblastí. (55)
114. Požiadavky týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti, ktoré patria do koordinovanej oblasti, môžu byť vydané členským štátom pôvodu alebo - v rámci obmedzení stanovených smernicou 2000/31 v článku 3 ods. 4 - inými členskými štátmi.
115. Tento prípad sa týka druhej situácie, v ktorej právne predpisy iného členského štátu ako členského štátu pôvodu môžu obmedziť služby informačnej spoločnosti, a preto prima facie patria do rozsahu pôsobnosti článku 3 ods. 2 smernice 2000/31. (56)
116. Koordinovaná oblasť, ako je definovaná v článku 2 písm. h) smernice 2000/31, vo svetle odôvodnenia 21 tejto smernice, zahŕňa požiadavky týkajúce sa prístupu k činnosti služby informačnej spoločnosti a výkonu takejto činnosti, bez ohľadu na to, či majú všeobecnú povahu alebo boli osobitne vytvorené pre tieto služby alebo ich poskytovateľov. (57) Zdá sa teda, že požiadavky stanovené zákonom Hoguet patria do koordinovanej oblasti.
117. Na to, aby požiadavka stanovená iným členským štátom, ako je štát, v ktorom je poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti usadený, bola voči tomuto poskytovateľovi vymáhateľná a viedla k obmedzeniu voľného pohybu týchto služieb, musí byť táto požiadavka opatrením, ktoré spĺňa hmotnoprávne a procesné podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) smernice 2000/31.

(d) Opatrenia odchyľujúce sa od smernice 2000/31

118. Na úvod je potrebné poznamenať, že zákon Hoguet, prijatý v roku 1970, bol prijatý pred smernicou 2000/31. Je teda zrejmé, že požiadavky stanovené v tomto zákone neboli formulované ab initio ako opatrenia stanovené v článku 3 ods. 4 tejto smernice. Okrem toho smernica 2000/31 neobsahuje ustanovenie, ktoré by oprávňovalo členské štáty zachovať predchádzajúce opatrenia, ktoré by mohli obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti.
119. Napriek tomu nemôžem úplne vylúčiť možnosť, že opatrenie, ktoré predchádza smernici 200/31 alebo bolo prijaté na základe právnych predpisov, ktoré jej predchádzali, za predpokladu, že spĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 tejto smernice, môže obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti.
120. Okrem toho zo znenia článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 vyplýva, že členský štát sa môže odchýliť od článku 3 ods. 2 tejto smernice prostredníctvom dvoch druhov opatrení: opatrení, ktoré podliehajú procesným podmienkam stanoveným v článku 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice, a opatrení, ktoré týmto podmienkam nepodliehajú, t. j. aspoň v určitých prípadoch opatrení prijatých v súdnom konaní. (58)
121. Treba poznamenať, že za okolností prejednávanej veci závisí to, či bude AIRBNB Ireland na konci konania vo veci samej uznaná za trestne zodpovednú, od odpovede na predbežnú otázku, či bol tento poskytovateľ služieb povinný splniť požiadavky stanovené v ustanoveniach zákona Hoguet. To je podľa môjho názoru dôvod, prečo si vnútroštátny súd kladie otázku, či možno voči tomuto poskytovateľovi služieb uplatniť pravidlá výkonu povolania realitného makléra.
122. Po tomto objasnení teraz pristúpim k analýze podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 písm. a) a b) smernice 2000/31.

(e) Podstatné podmienky

123. Po prvé, z článku 3 ods. 4 písm. a) bodu i) smernice 2000/31 vyplýva, že výnimky z voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti sú povolené, najmä ak sú potrebné z dôvodov verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľov. Zdá sa, že požiadavky stanovené zákonom Hoguet sú zamerané na ochranu spotrebiteľov.
124. Ďalej podľa článku 3 ods. 4 písm. a) bodu ii) smernice 2000/31 sa tieto výnimky môžu uplatniť, ak služba informačnej spoločnosti, na ktorú má vplyv opatrenie prijaté iným členským štátom ako štátom pôvodu, poškodzuje tento cieľ alebo predstavuje vážne a vážne riziko jeho poškodenia.
125. Napokon, podľa článku 3 ods. 4 písm. a) bodu iii) smernice 2000/31 musia byť takéto výnimky primerané.
126. V uznesení o predložení prejudiciálnej otázky sa neuvádza nič, na základe čoho by bolo možné určiť, či taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, spĺňa tieto požiadavky.
127. Vzhľadom na to je úlohou členského štátu, ktorý chce z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, preukázať, že sú splnené hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31.
128. Vzhľadom na to, že chýba objasnenie potreby prijať sporné opatrenie a možnosti, že služba AIRBNB Ireland je v rozpore s jedným z cieľov uvedených v článku 3 ods. 4 písm. a) bode i) smernice 2000/31, nemožno druhú otázku chápať inak, než ako snahu zistiť, či iný členský štát ako členský štát pôvodu môže z vlastnej iniciatívy a bez preskúmania vecných podmienok uložiť poskytovateľom kategórie služieb informačnej spoločnosti požiadavky týkajúce sa výkonu povolania realitného makléra.
129. Myslím si, že smernica 2000/31 bráni tomu, aby členský štát mohol za takýchto okolností a takýmto spôsobom obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.
130. V prvom rade článok 3 ods. 1 smernice 2000/31 ukladá členským štátom pôvodu povinnosť zabezpečiť, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb usadeným na ich území boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami platnými v tých členských štátoch, ktoré patria do koordinovanej oblasti. (59) Na rozdiel od tejto všeobecnej povinnosti, aby nedošlo k "oslabeniu" zásady stanovenej v článku 3 ods. 1 smernice 2000/31, článok 3 ods. 4 tejto smernice možno chápať tak, že oprávňuje iné členské štáty ako členský štát pôvodu odchýliť sa od voľného pohybu služieb len nepriamo.
131. Po druhé, článok 3 smernice 2000/31 sa musí vykladať tak, aby zaručoval voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi. (60) Ak by aj iné členské štáty ako členský štát pôvodu boli oprávnené uplatňovať z vlastnej iniciatívy na všetkých poskytovateľov určitej kategórie služieb informačnej spoločnosti opatrenia všeobecnej a abstraktnej povahy, zásada voľného pohybu takýchto služieb by sa výrazne oslabila. Článok 3 ods. 2 smernice 2000/31 totiž zaručuje poskytovateľovi služieb informačnej spoločnosti určitý stupeň právnej istoty: s výhradou výnimiek povolených podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 nemôže tento poskytovateľ služieb podliehať prísnejším požiadavkám, ako sú požiadavky stanovené v hmotnom práve platnom v členskom štáte, v ktorom je usadený.
132. Po tretie, opatrenia prijaté na základe článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa netýkajú služieb informačnej spoločnosti alebo ich poskytovateľov, ale konkrétnej služby.
133. Po štvrté, na určenie toho, či služba informačnej spoločnosti poškodzuje daný cieľ alebo predstavuje vážne a závažné riziko poškodenia tohto cieľa, je podľa môjho názoru v každom prípade vhodné preskúmať okolnosti prípadu.
134. Napokon, po piate, vyššie uvedené úvahy sú podporené procesnými podmienkami, ktoré musí splniť členský štát, ktorý sa snaží obmedziť voľný pohyb služieb, a ku ktorým sa vrátim neskôr. (61) Je potrebné uviesť, že podľa článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 členský štát, ktorý zamýšľa prijať opatrenia na odchýlenie sa od článku 3 ods. 2 tejto smernice, musí najprv oznámiť Komisii svoj zámer a požiadať členský štát pôvodu o prijatie opatrení týkajúcich sa služieb informačnej spoločnosti. Tento členský štát môže v prípade, že nedostane od členského štátu pôvodu primeranú odpoveď, prijať plánované opatrenia. Tieto procesné podmienky jasne potvrdzujú, že opatrenia uvedené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 možno prijať len ad hoc.
135. Z týchto dôvodov sa domnievam, že iný členský štát ako členský štát pôvodu sa môže odchýliť od voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti len prostredníctvom opatrení prijatých "prípad od prípadu". (62)
136. Okrem toho sa domnievam, že požiadavky stanovené zákonom Hoguet môžu vyvolávať pochybnosti o ich primeranosti. Z diskusie medzi účastníkmi konania na pojednávaní vyvodzujem, že nie je isté, či sa na základe zákona Hoguet môže spoločnosť AIRBNB Ireland stať držiteľom profesijnej licencie. Súdny dvor však na základe informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd vo svojej žiadosti, nemôže o tejto otázke rozhodnúť.
137. V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či sú predmetné opatrenia so zreteľom na všetky skutočnosti, na ktoré bol upozornený, nevyhnutné na zabezpečenie ochrany spotrebiteľov a či nepresahujú rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

(f) Procesné podmienky

138. Pripomíname, že z článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 vyplýva, že členský štát, ktorý navrhuje prijať opatrenia obmedzujúce voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu, musí svoj zámer najprv oznámiť Komisii a požiadať členský štát pôvodu o prijatie opatrení týkajúcich sa služieb informačnej spoločnosti.
139. Nič nenasvedčuje tomu, že by Francúzska republika požiadala Írsko, aby prijalo opatrenia týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti.
140. Rovnako nie je zrejmé, či bola splnená podmienka týkajúca sa oznámenia Komisii, či už počas transpozície smernice 2000/31 alebo po nej.
141. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že neoznámenie technických predpisov, ako je stanovené v smernici 2015/1535, znamená, že tieto technické predpisy nie sú uplatniteľné, a preto ich nemožno uplatniť voči jednotlivcom. (63) Je právny následok rovnaký v prípade neoznámenia Komisii, ako je stanovené v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 (64)?
142. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že generálny advokát Jacobs vo svojom stanovisku vo veci Enichem Base a i. (65 ) rozlišoval medzi povinnosťami informovať Komisiu, ktoré boli sprevádzané osobitnými ustanoveniami umožňujúcimi Komisii a rôznym členským štátom vyjadriť sa k oznámeným návrhom a vyžadujúcimi od členských štátov, aby za určitých okolností odložili prijatie týchto návrhov na určité obdobie, na jednej strane a povinnosťami informovať Komisiu, ktoré nie sú obmedzené takýmito postupmi, na strane druhej. Generálny advokát Jacobs potom uviedol, že v prípade neexistencie predpísaného postupu na pozastavenie zavedenia dotknutého opatrenia alebo na kontrolu Spoločenstva nemožno tvrdiť, že neinformovanie Komisie má za následok nezákonnosť opatrení (66).
143. Súdny dvor vo svojom rozsudku rozhodol, že v prípade neexistencie akéhokoľvek postupu kontroly návrhov pravidiel zo strany Spoločenstva a v prípade, že zavedenie plánovaných pravidiel nebolo podmienené súhlasom Komisie alebo jej nenamietaním, pravidlo, ktoré členským štátom ukladá povinnosť informovať Komisiu o takýchto návrhoch pravidiel a takýchto pravidlách, nezakladá jednotlivcom žiadne právo, ktoré by mohli uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi z dôvodu, že pravidlá boli prijaté bez toho, aby boli predtým oznámené Komisii. (67)
144. Podobne v následnej judikatúre týkajúcej sa neoznámenia opatrení stanovených v smerniciach, ktoré predchádzali smernici (EÚ) 2015/1535, Súdny dvor uviedol, že právne nástroje, z ktorých vyplýva sankcia neuplatniteľnosti z dôvodu tohto neoznámenia, stanovujú postup kontroly návrhov nariadení zo strany Únie a podmieňujú dátum nadobudnutia ich účinnosti súhlasom alebo nesúhlasom Komisie. (68)
145. Vzhľadom na tieto úvahy judikatúry je potrebné určiť účinky neoznámenia podľa smernice 2000/31.
146. Je pravda, že článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 neoprávňuje Komisiu zrušiť alebo anulovať účinky vnútroštátneho opatrenia. Na druhej strane podľa článku 3 ods. 6 tejto smernice môže Komisia požiadať dotknutý členský štát, aby sa zdržal prijatia navrhovaných opatrení alebo aby urýchlene ukončil predmetné opatrenia. Okrem toho môže Komisia začať proti členskému štátu konanie o porušení povinnosti, ak si nesplnil povinnosť zdržať sa prijatia opatrenia alebo ho ukončiť. (69)
147. Okrem toho článok 3 ods. 5 smernice 2000/31 oprávňuje členské štáty v naliehavých prípadoch prijať opatrenia obmedzujúce voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti. V naliehavých prípadoch sa tieto opatrenia majú v čo najkratšom čase oznámiť Komisii. Z toho vyvodzujem, že prima facie môže opatrenie vyvolať svoje účinky bez toho, aby pred dňom nadobudnutia účinnosti podliehalo súhlasu alebo nesúhlasu Komisie.
148. Ani smernica (EÚ) 2015/1535 neoprávňuje Komisiu zrušiť alebo pozastaviť nadobudnutie účinnosti vnútroštátnych predpisov. Naopak, táto smernica vyžaduje, aby členské štáty dodržiavali pokyny Komisie.
149. Okrem toho podľa smernice (EÚ) 2015/1535 môže členský štát využiť aj naliehavý postup, ak považuje za potrebné pripraviť technické predpisy vo veľmi krátkom čase.
150. Z týchto dôvodov sa vzhľadom na analógiu medzi kontrolným postupom týkajúcim sa technických predpisov ustanoveným v smernici 2015/1535 a postupom týkajúcim sa opatrení, ktoré obmedzujú voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, domnievam, že podľa smernice 2000/31 má neoznámenie za následok sankciu nevykonateľnosti opatrenia voči poskytovateľovi týchto služieb.
151. Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem, aby sa na druhú otázku odpovedalo tak, že článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že iný členský štát ako ten, na ktorého území je usadený poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti, nemôže z dôvodov patriacich do koordinovanej oblasti obmedziť voľný pohyb týchto služieb tým, že sa z vlastnej iniciatívy a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať hmotnoprávne podmienky, spolieha voči poskytovateľovi služieb informačnej spoločnosti na také požiadavky, ako sú požiadavky týkajúce sa výkonu povolania realitného makléra stanovené v zákone Hoguet.

VI. Závery

152. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky predložené vyšetrujúcim sudcom Tribunal de grande instance de Paris (Francúzsko) takto:

(1) Článok 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), v spojení s článkom 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, sa má vykladať v tom zmysle, že služba spočívajúca v tom, že prostredníctvom elektronickej platformy spája potenciálnych hostí s hostiteľmi, ktorí ponúkajú krátkodobé ubytovanie, v situácii, keď poskytovateľ tejto služby nevykonáva kontrolu nad základnými postupmi poskytovania týchto služieb, predstavuje službu informačnej spoločnosti v zmysle týchto ustanovení.

(2) Článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že iný členský štát ako ten, na ktorého území je usadený poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti, nemôže z dôvodov patriacich do koordinovanej oblasti obmedziť voľný pohyb týchto služieb tým, že sa naň odvolá ako na poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti, z vlastného podnetu a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať vecné podmienky, na také požiadavky, ako sú požiadavky týkajúce sa výkonu povolania realitného makléra, stanovené v zákone č. 70-9 z 2. januára 1970, ktorý upravuje podmienky výkonu činností týkajúcich sa určitých transakcií s nehnuteľnosťami a obchodným majetkom.

1 Jazyk originálu: francúzština.

2 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 48).

3 Rozsudok z 10. apríla 2018 (C-320/16, EU:C:2018:221, bod 27).

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode ("smernica o elektronickom obchode") (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 05/004, s. 23).

5 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1). Pozri článok 10 uvedenej smernice.

6 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov (Ú. v. ES L 204, s. 37; Mim. vyd. 05/004, s. 23), zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, s. 18; Mim. vyd. 05/004, s. 23) (ďalej len "smernica 98/34").

7 Pozri článok 10 smernice 2015/1535.

8 JORF zo 4. januára 1970, s. 142.

9 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981).

10 Rozsudok z 10. apríla 2018 (C-320/16, EU:C:2018:221).

11 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981).

12 Pozri https://www.airbnb.co.uk/terms#eusec7.

13 Rozsudok z 12. júla 2011 (C-324/09, EU:C:2011:474, bod 109).

14 C-434/15, EU:C:2017:364, bod 27.

15 Rozsudok z 11. septembra 2014 (C-291/13, EU:C:2014:2209, body 28 a 29).

16 Rozsudok z 23. marca 2010 (C-236/08 až C-238/08, EU:C:2010:159, body 23 a 110).

17 Pozri moje stanovisko vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 33).

18 Rozsudok z 2. decembra 2010 (C-108/09, EU:C:2010:725, body 32 až 38).

19 Pozri moje stanovisko vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 35).

20 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 34).

21 Pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 35).

22 Pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 38). (Zvýraznenie pridané).

23 Pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 39).

24 Pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 39).

25 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981).

26 Rozsudok z 10. apríla 2018 (C-320/16, EU:C:2018:221).

27 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981).

28 Rozsudok z 10. apríla 2018 (C-320/16, EU:C:2018:221).

29 Pozri rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 38).

30 Pozri aj moje stanovisko vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 43). V tejto súvislosti pozri aj Van Cleynenbreuel, P., "Le droit de l'Union européenne ne se prête-t-il pas (encore) à l'ubérisation des services?", Revue de la Faculté de droit de l'Université de Liège, č. 1, 2018, s. 114.

31 Pozri moje stanovisko vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 31).

32 Rozsudok z 20. decembra 2017 (C-434/15, EU:C:2017:981).

33 Rozsudok z 10. apríla 2018 (C-320/16, EU:C:2018:221).

34 Pozri rozsudky z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 39), a z 10. apríla 2018, Uber France (C-320/16, EU:C:2018:221, bod 21).

35 Pozri moje stanoviská vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 51) a vo veci Uber France (C-320/16, EU:C:2017:511, body 15, 16 a 20).

36 Pozri moje stanovisko vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 50).

37 Pozri moje stanovisko vo veci Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:364, bod 34).

38 Rozsudok z 2. decembra 2010 (C-108/09, EU:C:2010:725).

39 Rozsudok z 2. decembra 2010 (C-108/09, EU:C:2010:725).

40 Pozri analogicky rozsudok z 2. decembra 2010, Ker-Optika (C-108/09, EU:C:2010:725, bod 41).

41 Francúzska vláda ďalej subsidiárne vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že trestné konanie začaté po podaní sťažnosti spolu s návrhom na pripojenie sa k tomuto konaniu ako občiansky účastník sa musí považovať za spor medzi jednotlivcami. Na smernicu 2003/31 sa teda nemožno odvolávať v spore, o ktorý ide vo veci samej, a preto má druhá otázka hypotetickú povahu. Na pojednávaní však francúzska vláda zrejme stiahla svoje tvrdenie týkajúce sa hypotetickej povahy druhej otázky. V každom prípade nič nenasvedčuje tomu, že spor, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, je sporom medzi dvoma jednotlivcami. Okrem toho z výslovného právneho rámca uznesenia o postúpení veci vyplýva, že trestné konanie začaté na základe podania sťažnosti spolu s návrhom na pripojenie sa do konania ako občianskoprávny účastník môže viesť k uloženiu trestných sankcií.

42 Pozri najmä rozsudok zo 7. júla 2011, Agafiţei a i. (C-310/10, EU:C:2011:467, bod 28).

43 Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, s. 22).

44 Rozsudok zo 17. decembra 2015 (C-342/14, EU:C:2015:827, bod 35).

45 Rozsudok zo 17. decembra 2015 (C-342/14, EU:C:2015:827).

46 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36).

47 Podľa článku 17 ods. 6 smernice 2006/123 sa zásada slobodného poskytovania služieb stanovená v článku 16 tejto smernice neuplatňuje na záležitosti, na ktoré sa vzťahuje hlava II smernice 2005/36, ani na požiadavky členského štátu, v ktorom sa služba poskytuje, ktoré vyhradzujú činnosť pre určité povolanie. Pozri rozsudok zo 17. decembra 2015, X-Steuerberatungsgesellschaft (C-342/14, EU:C:2015:827, bod 35).

48 Pozri najmä Hatzopoulos, V., The Collaborative Economy and EU Law, Hart Publishing, Oxford-Portland, 2018, s. 41.

49 Pozri článok 2 písm. h) smernice 2000/31. Pozri tiež Lodder, A.R., & Murray, A.D. (Eds.), EU Regulation of E-Commerce: A Commentary, Edward Elgar Publishing, Cheltenham-Northampton, 2017, s. 29.

50 Pozri poznámku pod čiarou č. 47.

51 V tejto súvislosti pozri Príručku pre používateľov - Smernica 2005/36/ES - Všetko, čo potrebujete vedieť o uznávaní odborných kvalifikácií, https://ec.europa.eu, s. 15.

52 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. februára 2016, Komisia/Maďarsko (C-179/14, EU:C:2016:108, bod 118). Pozri tiež moje stanovisko v spojených veciach X a Visser (C-360/15 a C-31/16, EU:C:2017:397, bod 152).

53 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES (Ú. v. EÚ L 319, s. 1).

54 Z článku 1 ods. 5 smernice 2000/31 vyplýva, že táto smernica sa neuplatňuje na oblasť zdaňovania, na otázky týkajúce sa spracovania osobných údajov a na otázky týkajúce sa dohôd alebo praktík upravených kartelovým právom alebo na určité činnosti služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú uvedené v článku 1 ods. 5 písm. d) tejto smernice.

55 Pozri prílohu k smernici 2000/31. K fungovaniu článku 3 ods. 3 tejto smernice pozri rozsudok z 29. novembra 2017, VCAST (C-265/16, EU:C:2017:913, body 24 a 25). Pozri tiež moje stanovisko vo veci VCAST (C-265/16, EU:C:2017:649, bod 19).

56 Pozri a contrario rozsudok z 11. septembra 2014, Papasavvas (C-291/13, EU:C:2014:2209, bod 35).

57 Naopak, požiadavky, ktoré nespadajú do koordinovanej oblasti a nie sú harmonizované ani na úrovni EÚ, sa musia v prípade potreby posúdiť z hľadiska primárneho práva. V tomto zmysle pozri rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien (C-244/06, EU:C:2008:85, bod 23). Pozri tiež Lodder, A. R., "Smernica 2000/31/ES o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode", in Lodder, A. R., & Murray, A. D. (Eds.), EU Regulation of E-Commerce: A Commentary, Edward Elgar Publishing, Cheltenham-Northampton, 2017, s. 31.

58 Pozri tiež odôvodnenie 25 smernice 2000/31, v ktorom sa uvádza, že vnútroštátne súdy vrátane občianskoprávnych súdov, ktoré sa zaoberajú súkromnoprávnymi spormi, môžu prijať opatrenia na odchýlenie sa od slobody poskytovať služby informačnej spoločnosti v súlade s podmienkami stanovenými v tejto smernici. Okrem toho podľa odôvodnenia 26 smernice 2000/31 môžu členské štáty v súlade s podmienkami stanovenými v tejto smernici uplatňovať svoje vnútroštátne predpisy o trestnom práve a trestnom konaní s cieľom prijať všetky vyšetrovacie a iné opatrenia potrebné na odhalenie a stíhanie trestných činov bez toho, aby bolo potrebné oznámiť tieto opatrenia Komisii.

59 Pozri rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. (C-509/09 a C-161/10, EU:C:2011:685, bod 61). Pozri tiež D'Acunto, S., "La directive 98/48 prévoyant un mécanisme de transparence règlementaire pour les information society services: un premier bilan après douze mois de fonctionnement", Revue du droit de l'Union européenne, č. 3, 2000, s. 628.

60 Pozri rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. (C-509/09 a C-161/10, EU:C:2011:685, bod 64).

61 Pozri body 138 až 150 tohto stanoviska.

62 Pozri oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu a Európskej centrálnej banke - Uplatňovanie článku 3 ods. 4 až 6 smernice o elektronickom obchode na finančné služby (KOM/2003/0259 v konečnom znení, body 1 a 2.1.2); Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru - Prvá správa Komisie o uplatňovaní smernice [2000/31] z 21. novembra 2003 (KOM(2003) 702 v konečnom znení, bod 4.1). Pozri tiež Crabit, E., "La directive sur le commerce électronique. Le projet "Méditerranée", Revue du Droit de l'Union Européenne, č. 4, 2000, s. 762 a 792; Gkoutzinis, A., Internet Banking and the Law in Europe: Gkutinisznis: "Regulation, Financial Integration and Electronic Commerce", Cambridge University Press, Cambridge-New York, 2006, s. 283.

63 Pozri nedávno rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith (C-122/17, EU:C:2018:631, body 52 a 53). Pozri aj moje stanovisko vo veci Uber France (C-320/16, EU:C:2017:511, bod 37).

64 Treba poznamenať, že ak by sa požiadavky stanovené zákonom Hoguet považovali za opatrenia v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, nevznikla by otázka súvislosti medzi oznamovacou povinnosťou stanovenou v smernici 2000/31 a povinnosťou stanovenou v smernici 2015/1535. Na to, aby mohla byť požiadavka stanovená vnútroštátnym právom kvalifikovaná ako "technický predpis", na ktorý sa vzťahuje oznamovacia povinnosť podľa posledne uvedenej smernice, musí mať osobitný cieľ a predmet, ktorým je výslovná a cielená regulácia služieb informačnej spoločnosti (pozri moje stanovisko vo veci Uber France, C-320/16, EU:C:2017:511, body 24 až 33). O takýto stav však v prejednávanej veci nejde. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ani vnútroštátne ustanovenia, ktoré podmieňujú výkon obchodnej činnosti predchádzajúcim povolením, nepredstavujú technické predpisy (pozri rozsudok z 20. decembra 2017, Falbert a i., C-255/16, EU:C:2017:983, bod 16). Zákon Hoguet v podstate podmieňuje výkon činnosti realitného makléra získaním živnostenského oprávnenia.

65 380/87, neuverejnené, EU:C:1989:135.

66 Pozri stanovisko generálneho advokáta Jacobsa vo veci Enichem Base a i. (380/87, neuverejnené, EU:C:1989:135, bod 14).

67 Pozri rozsudok z 13. júla 1989, Enichem Base a i. (380/87, EU:C:1989:318, body 20 a 24).

68 Pozri rozsudok z 26. septembra 2000, Unilever (C-443/98, EU:C:2000:496, bod 43).

69 Pozri Crabit, E., "La directive sur le commerce électronique. Le projet "Méditerranée"", Revue du droit de l'Union européenne, č. 4, 2000, s. 791, a Kightlinger, M.F., "A Solution to the Yahoo! Problem? The EC E-Commerce Directive as a Model for International Cooperation on Internet Choice of Law", Michigan Journal of International Law, zv. 24, č. 3, 2003, s. 737.

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=221791&pageIndex=0&doclang=en&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=27786348

19. decembra 2019 (*)

(Návrh na začatie prejudiciálneho konania - Smernica 2000/31/ES - Služby informačnej spoločnosti - Smernica 2006/123/ES - Služby - Spojenie hostiteľov, či už podnikateľov alebo jednotlivcov, s ubytovaním určeným na prenájom s osobami, ktoré hľadajú tento druh ubytovania - Kvalifikácia - Vnútroštátna právna úprava, ktorá ukladá určité obmedzenia výkonu povolania realitného makléra - Smernica 2000/31/ES - Článok 3 ods. 4 písm. b) druhá zarážka - Povinnosť oznámiť opatrenia obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti - Neoznámenie - Vykonateľnosť - Trestné konanie s vedľajšou občianskoprávnou žalobou)

Vo veci C-390/18,

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal vyšetrujúci sudca tribunal de grande instance de Paris (Krajský súd, Paríž, Francúzsko) rozhodnutím zo 7. júna 2018 a ktorý bol doručený Súdnemu dvoru 13. júna 2018, v trestnom konaní proti

X,

vedľajší účastníci konania:

YA,

Airbnb Írsko UC,

Hôtelière Turenne SAS,

Association pour un hébergement et un tourisme professionnels (AHTOP),

Valhotel,

SÚD (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda R. Silva de Lapuerta, predsedovia komôr A. Arabadjiev, E. Regan, P. G. Xuereb a L. S. Rossi, sudcovia E. Juhász, M. Ilešič, J. Malenovský, D. Šváby (spravodajca) a N. Piçarra,

Generálny advokát: Szpunar,

Registrátor: Giacobbo-Peyronnel, správca: Mgr,

so zreteľom na písomný postup a po vypočutí 14. januára 2019,

po zvážení pripomienok predložených v mene:

- Airbnb Ireland UC, autori: D. Van Liedekerke, O.W. Brouwer a A.A.J. Pliego Selie, advokáti,

- Association pour un hébergement et un tourisme professionnels (AHTOP), B. Quentin, G. Navarro a M. Robert, advokáti,

- francúzskej vláde E. de Moustier a R. Coesme ako splnomocnení zástupcovia,

- českej vlády, ktorú zastupujú M. Smolek, J. Vláčil a T. Müller,

- španielskej vlády, ktorú zastupuje M. J. García-Valdecasas Dorrego,

- luxemburskej vlády, pôvodne D. Holderer a neskôr T. Uri, ktorí konali ako splnomocnení zástupcovia,

- Európskej komisie, L. Malferrari, É. Gippini Fournier a S.L. Kalėda, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na zasadnutí 30. apríla 2019,

poskytuje tieto údaje

Rozsudok

1 Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 05/004, s. 23).

2 Žiadosť bola podaná v rámci trestného konania proti X, okrem iného za nakladanie s finančnými prostriedkami za činnosti týkajúce sa sprostredkovania a správy budov a podnikov osobou bez živnostenského oprávnenia.

Právne súvislosti

Právo EÚ

Smernica 98/34

3 Článok 1 prvý odsek bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 204, s. 37; Mim. vyd. 05/006, s. 23), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, s. 18; Mim. vyd. 05/006, s. 23) (ďalej len "smernica 98/34"), stanovuje toto:

"Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto významy:

...

2. "služba", akákoľvek služba informačnej spoločnosti, t. j. akákoľvek služba, ktorá sa bežne poskytuje za odplatu, na diaľku, elektronickými prostriedkami a na individuálnu žiadosť príjemcu služieb.

Na účely tejto definície:

- "na diaľku" znamená, že služba sa poskytuje bez súčasnej prítomnosti strán,

- "elektronickými prostriedkami" znamená, že služba je pôvodne odoslaná a prijatá v mieste určenia pomocou elektronického zariadenia na spracovanie (vrátane digitálnej kompresie) a ukladanie údajov a v plnom rozsahu sa prenáša, prenáša a prijíma po drôte, rádiom, optickými prostriedkami alebo inými elektromagnetickými prostriedkami,

- "na individuálnu žiadosť príjemcu služieb" znamená, že služba sa poskytuje prostredníctvom prenosu údajov na individuálnu žiadosť.

...'

Smernica (EÚ) 2015/1535

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), zrušila a nahradila smernicu 98/34 od 7. októbra 2015.

5 V článku 1 ods. 1 písm. b) smernice (EÚ) 2015/1535 sa uvádza:

"Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto definície:

...

(b) "služba" je akákoľvek služba informačnej spoločnosti, t. j. akákoľvek služba, ktorá sa bežne poskytuje za odplatu, na diaľku, elektronickými prostriedkami a na individuálnu žiadosť príjemcu služieb.

Na účely tejto definície:

(i) "na diaľku" znamená, že služba sa poskytuje bez súčasnej prítomnosti strán;

(ii) "elektronickými prostriedkami" znamená, že služba je pôvodne odoslaná a prijatá v mieste určenia prostredníctvom elektronického zariadenia na spracovanie (vrátane digitálnej kompresie) a ukladanie údajov a je v plnom rozsahu prenášaná, prenášaná a prijímaná po drôte, rádiom, optickými prostriedkami alebo inými elektromagnetickými prostriedkami;

(iii) "na individuálnu žiadosť príjemcu služieb" znamená, že služba sa poskytuje prostredníctvom prenosu údajov na individuálnu žiadosť.

Orientačný zoznam služieb, na ktoré sa toto vymedzenie nevzťahuje, je uvedený v prílohe I.

6 Článok 5 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

"S výhradou článku 7 členské štáty bezodkladne oznámia Komisii každý návrh technického predpisu okrem prípadov, keď sa ním len transponuje úplné znenie medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takom prípade postačí informácia o príslušnej norme; takisto poskytnú Komisii vyhlásenie o dôvodoch, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, ak tieto dôvody neboli jasne uvedené už v návrhu.

...'

7 Podľa článku 10 druhého odseku smernice 2015/1535 sa odkazy na smernicu 98/34 odteraz považujú za odkazy na smernicu 2015/1535.

Smernica 2000/31

8 V odôvodnení 8 smernice 2000/31 sa uvádza:

"Cieľom tejto smernice je vytvoriť právny rámec na zabezpečenie slobody služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi, a nie harmonizovať oblasť trestného práva ako takú.

9 V znení pred nadobudnutím účinnosti smernice 2015/1535 sa v článku 2 písm. a) smernice 2000/31 definovali "služby informačnej spoločnosti" ako služby v zmysle článku 1 prvého odseku bodu 2 smernice 98/34. Od nadobudnutia účinnosti tejto smernice treba tento odkaz chápať ako odkaz na článok 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535.

10 Článok 2 písm. h) smernice 2000/31 stanovuje:

"h) "koordinovaná oblasť": požiadavky stanovené v právnych systémoch členských štátov, ktoré sa vzťahujú na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo sú pre nich osobitne určené.

(i) Koordinovaná oblasť sa týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať v súvislosti s:

- začatie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, povolenia alebo oznámenia,

- vykonávanie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako sú požiadavky týkajúce sa správania poskytovateľa služby, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na reklamu a zmluvy, alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služby;

(ii) Koordinovaná oblasť nezahŕňa požiadavky, ako sú:

- požiadavky vzťahujúce sa na tovar ako taký,

- požiadavky vzťahujúce sa na dodávku tovaru,

- požiadavky uplatniteľné na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky.

11 V článku 3 ods. 2 a 4 až 6 tejto smernice sa uvádza:

'2. Členské štáty nesmú z dôvodov, ktoré patria do koordinovanej oblasti, obmedzovať slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu.

...

4. Členské štáty môžu prijať opatrenia na odchýlenie sa od odseku 2 v súvislosti s danou službou informačnej spoločnosti, ak sú splnené tieto podmienky:

(a) opatrenia sú:

(i) potrebné z jedného z týchto dôvodov:

- verejný poriadok, najmä predchádzanie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov vrátane ochrany maloletých a boja proti akémukoľvek podnecovaniu k nenávisti na základe rasy, pohlavia, náboženstva alebo národnosti a porušovaniu ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb,

- ochranu verejného zdravia,

- verejnú bezpečnosť vrátane ochrany národnej bezpečnosti a obrany,

- ochranu spotrebiteľov vrátane investorov;

(ii) prijaté proti danej službe informačnej spoločnosti, ktorá poškodzuje ciele uvedené v bode i) alebo ktorá predstavuje vážne a závažné riziko poškodenia týchto cieľov;

(iii) primerané týmto cieľom;

(b) pred prijatím príslušných opatrení a bez toho, aby bolo dotknuté súdne konanie vrátane predbežného konania a úkonov vykonaných v rámci vyšetrovania trestného činu, členský štát:

- požiadal členský štát uvedený v odseku 1, aby prijal opatrenia, a tento členský štát takéto opatrenia neprijal alebo boli nedostatočné,

- oznámila Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1 svoj zámer prijať takéto opatrenia.

5. Členské štáty sa môžu v naliehavých prípadoch odchýliť od podmienok stanovených v odseku 4 písm. b). V takom prípade sa opatrenia oznámia v čo najkratšom čase Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, pričom sa uvedú dôvody, pre ktoré členský štát považuje naliehavosť za danú.
6. Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členského štátu pokračovať v daných opatreniach, Komisia v čo najkratšom čase preskúma zlučiteľnosť oznámených opatrení s právom Spoločenstva; ak dospeje k záveru, že opatrenie nie je zlučiteľné s právom Spoločenstva, požiada príslušný členský štát, aby sa zdržal prijatia akýchkoľvek navrhovaných opatrení alebo aby urýchlene ukončil dané opatrenia. Smernica 2006/123/ES

12 Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36) stanovuje:

"Ak sú ustanovenia tejto smernice v rozpore s ustanovením iného aktu Spoločenstva, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnostiam v oblasti služieb alebo ich vykonávania v osobitných odvetviach alebo pre osobitné povolania, ustanovenie iného aktu Spoločenstva má prednosť a uplatňuje sa na tieto osobitné odvetvia alebo povolania. ...'

Francúzske právo

13 Článok 1 zákona č. 70-9 z 2. januára 1970, ktorým sa upravujú podmienky výkonu činností týkajúcich sa určitých transakcií s nehnuteľnosťami a finančným goodwillom (JORF zo 4. januára 1970, s. 142), v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej (ďalej len "zákon Hoguet"), stanovuje

"Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na všetky fyzické alebo právnické osoby, ktoré sa pravidelne podieľajú na akejkoľvek transakcii týkajúcej sa cudzích vecí alebo poskytujú pomoc, a to aj vo vedľajšom postavení, a ktoré sa týkajú:

1. kúpa, predaj, vyhľadávanie, výmena, prenájom alebo podnájom, sezónny alebo iný, zariadený alebo nezariadený, existujúcich alebo rozostavaných budov;

...'

14 Článok 3 tohto zákona stanovuje:

"Činnosti uvedené v článku 1 môžu vykonávať len fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú držiteľmi profesijnej licencie vydanej na obdobie a v súlade s pravidlami ustanovenými dekrétom Štátnej rady predsedom regionálnej obchodnej a priemyselnej komory alebo predsedom regionálnej obchodnej a priemyselnej komory Île-de-France, v ktorom sú uvedené činnosti, ktoré môžu tieto osoby vykonávať. ...

Táto licencia sa môže vydať len fyzickým osobám pod podmienkou, že:

1. predložiť dôkaz o svojich odborných referenciách;
2. predložiť dôkaz o finančnej záruke, ktorá umožňuje vrátenie finančných prostriedkov ...;
3. uzavrieť poistenie proti finančným dôsledkom ich občianskoprávnej a profesijnej zodpovednosti;
4. sa na ne nevzťahuje jedna z podmienok validácie alebo diskvalifikácie...

...'

15 Článok 5 tohto zákona stanovuje:

"Osoby uvedené v článku 1, ktoré prijímajú alebo vlastnia peňažné sumy..., musia dodržiavať podmienky stanovené dekrétom Štátnej rady, najmä formálne náležitosti vedenia záznamov a vydávania potvrdení, ako aj ďalšie povinnosti vyplývajúce z tohto mandátu.

16 Článok 14 tohto zákona znie takto:

"Za tieto skutky sa ukladá trest odňatia slobody na 6 mesiacov a pokuta 7 500 EUR:

(a) pravidelné požičiavanie alebo poskytovanie pomoci, aj keď len ako pomocná sila, pri transakciách uvedených v článku 1 bez toho, aby bol držiteľom platnej licencie vydanej v súlade s článkom 3, alebo po obnovení takejto licencie, alebo ak uvedená licencia nebola obnovená po vyhlásení príslušného správneho orgánu o strate spôsobilosti;

...'

17 Článok 16 zákona Hoguet stanovuje:

"Za tieto skutky sa ukladá trest odňatia slobody na dva roky a pokuta vo výške 30 000 EUR:

1. prijímanie alebo držanie v čase transakcií uvedených v článku 1, v akomkoľvek postavení alebo akýmkoľvek spôsobom, peňažných súm, tovaru alebo akcií a dlhopisov, ktoré sú:

(a) v rozpore s článkom 3;

(b) v rozpore s podmienkami stanovenými v článku 5, pokiaľ ide o vedenie záznamov a vydávanie potvrdení, keď sa takéto dokumenty a potvrdenia vyžadujú zo zákona;

...'

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

18 Airbnb Ireland UC, spoločnosť založená v Dubline (Írsko) podľa írskeho práva, je súčasťou skupiny Airbnb, ktorú tvorí niekoľko spoločností priamo alebo nepriamo vlastnených spoločnosťou Airbnb Inc. so sídlom v Spojených štátoch. Airbnb Ireland ponúka elektronickú platformu, ktorej účelom je za poplatok nadviazať kontakt, najmä vo Francúzsku, medzi hostiteľmi, či už profesionálmi alebo súkromnými osobami, ktorí majú ubytovanie na prenájom, na jednej strane a osobami, ktoré takéto ubytovanie hľadajú, na strane druhej. Airbnb Payments UK Ltd, spoločnosť založená v Londýne (Spojené kráľovstvo) podľa práva Spojeného kráľovstva, poskytuje online platobné služby ako súčasť tejto kontaktnej služby a riadi platobné činnosti skupiny v Európskej únii. Okrem toho Airbnb France SARL, spoločnosť založená podľa francúzskeho práva a dodávateľ Airbnb Ireland, zodpovedá za propagáciu tejto platformy medzi používateľmi na francúzskom trhu, okrem iného organizovaním reklamných kampaní pre cieľové skupiny.

19 Okrem služby spájania hostiteľov a hostí prostredníctvom svojej elektronickej platformy, ktorá centralizuje ponuky, ponúka Airbnb Ireland hostiteľom určitý počet ďalších služieb, ako napríklad formát na stanovenie obsahu ich ponuky, s možnosťou fotografickej služby a tiež s možnosťou poistenia občianskej zodpovednosti a záruky proti škodám až do výšky 800 000 EUR. Okrem toho im poskytuje voliteľný nástroj na odhad ceny prenájmu so zreteľom na trhové priemery prevzaté z tejto platformy. Okrem toho, ak hostiteľ prijme hosťa, prevedie na účet Airbnb Payments UK cenu prenájmu, ku ktorej sa pripočíta 6% až 12% z tejto sumy v súvislosti s poplatkami a službami poskytovanými Airbnb Ireland. Airbnb Payments UK drží peniaze v mene hosťa a potom, 24 hodín po ubytovaní hosťa, posiela peniaze hostiteľovi prevodom, čím dáva hosťovi istotu, že nehnuteľnosť existuje, a hostiteľovi záruku platby. Nakoniec, Airbnb Ireland zaviedla systém, v rámci ktorého môžu hostiteľ a hosť zanechať hodnotenie na stupnici od nuly do piatich hviezdičiek a toto hodnotenie je dostupné na predmetnej elektronickej platforme.

20 V praxi, ako vyplýva z vysvetlení poskytnutých spoločnosťou Airbnb Ireland, sa používatelia internetu, ktorí hľadajú ubytovanie na prenájom, pripájajú na jej elektronickú platformu, určujú miesto, kam chcú ísť, a obdobie a počet osôb podľa vlastného výberu. Na základe toho im Airbnb Ireland poskytne zoznam dostupných ubytovacích zariadení, ktoré zodpovedajú týmto kritériám, aby si používatelia mohli vybrať ubytovanie podľa vlastného výberu a pokračovať v jeho online rezervácii.

21 V tejto súvislosti používatelia dotknutej elektronickej platformy, hostitelia aj hostia, uzatvárajú zmluvu s Airbnb Ireland o používaní tejto platformy a s Airbnb Payments UK o platbách uskutočnených prostredníctvom tejto platformy.

22 Dňa 24. januára 2017 Association pour un hébergement et un tourisme professionnels (Asociácia pre profesionálny cestovný ruch a ubytovanie, AHTOP) podala sťažnosť spolu so žiadosťou o pripojenie do konania ako občiansky účastník, okrem iného pre výkon činností týkajúcich sa sprostredkovania a správy budov a podnikov bez odborného povolenia podľa zákona Hoguet v období od 11. apríla 2012 do 24. januára 2017.

23 Na podporu svojej sťažnosti AHTOP uvádza, že Airbnb Ireland prostredníctvom svojej platformy nielen spája dve strany, ale ponúka aj ďalšie služby, ktoré predstavujú sprostredkovateľskú činnosť pri transakciách s nehnuteľnosťami.

24 Dňa 16. marca 2017, po podaní tejto sťažnosti, prokurátor pri Tribunal de grande instance de Paris (Krajský súd v Paríži, Francúzsko) vzniesol obvinenie okrem iného za nakladanie s finančnými prostriedkami za činnosti týkajúce sa sprostredkovania a správy budov a podnikov osobou bez odborného oprávnenia v rozpore so zákonom Hoguet, a to za obdobie od 11. apríla 2012 do 24. januára 2017.

25 Airbnb Ireland popiera, že by konala ako realitný maklér, a tvrdí, že zákon Hoguet je neuplatniteľný z dôvodu jeho nezlučiteľnosti so smernicou 2000/31.

26 V tejto súvislosti si vyšetrujúci sudca tribunal de grande instance de Paris (Krajský súd v Paríži) nie je istý, či služba poskytovaná spoločnosťou Airbnb Ireland má byť kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti" v zmysle tejto smernice, a ak áno, či to bráni tomu, aby sa na túto spoločnosť v konaní vo veci samej uplatnil zákon Hoguet, alebo naopak, či táto smernica nebráni tomu, aby bolo proti spoločnosti Airbnb Ireland začaté trestné konanie na základe tohto zákona.

27 Za týchto okolností vyšetrujúci sudca tribunal de grande instance de Paris (Krajský súd v Paríži) rozhodol o prerušení konania a o predložení nasledujúcich prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru:

"(1) Využívajú služby poskytované vo Francúzsku spoločnosťou ... Airbnb Ireland prostredníctvom elektronickej platformy spravovanej z Írska slobodu poskytovať služby ustanovenú v článku 3 [smernice 2000/31]?

(2) Sú obmedzujúce pravidlá týkajúce sa výkonu povolania realitného makléra vo Francúzsku stanovené [zákonom Hoguet] uplatniteľné voči Airbnb Ireland?

Preskúmanie predložených otázok

Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania

28 Airbnb Ireland tvrdí, že vnútroštátny súd sa nesprávne domnieva, že činnosti Airbnb Ireland patria do pôsobnosti zákona Hoguet. Rovnaký názor vyjadrila na pojednávaní aj francúzska vláda.

29 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry platí, že otázky týkajúce sa výkladu práva Únie, ktoré vnútroštátny súd položil v skutkovom a legislatívnom kontexte, ktorého vymedzenie prislúcha tomuto súdu a ktorého správnosť neprináleží Súdnemu dvoru, požívajú domnienku relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je úplne zrejmé, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť so skutočným stavom veci samej alebo s jej účelom, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkový alebo právny materiál potrebný na to, aby mohol užitočne odpovedať na otázky, ktoré mu boli predložené (rozsudok z 22. júna 2010, Melki a Abdeli, C-188/10 a C-189/10, EU:C:2010:363, bod 27).

30 V prejednávanej veci, ako uznáva francúzska vláda, vnútroštátny súd v podstate kladie otázku vykonateľnosti ustanovení zákona Hoguet voči Airbnb Ireland, pretože sa implicitne domnieva, že sprostredkovateľská služba poskytovaná touto spoločnosťou patrí do vecnej pôsobnosti tohto zákona.

31 Nie je však zjavne zrejmé, že výkladu zákona Hoguet vnútroštátnym súdom jednoznačne bráni znenie ustanovení vnútroštátneho práva obsiahnuté v uznesení o nariadení prejudiciálneho konania (pozri analogicky rozsudok z 22. júna 2010, Melki a Abdeli, C-188/10 a C-189/10, EU:C:2010:363, bod 28).

32 Airbnb Ireland ďalej tvrdí, že uznesenie o nariadení prejudiciálneho konania obsahuje zhrnutie francúzskej vnútroštátnej právnej úpravy a že malo zohľadniť ďalšie ustanovenia tejto právnej úpravy. Komisia zasa tvrdí, že toto rozhodnutie je poznačené nedostatkom skutkových údajov.

33 V prejednávanej veci sa v uznesení o nariadení prejudiciálneho konania stručne, ale presne uvádzajú relevantné vnútroštátne právne súvislosti, ako aj pôvod a povaha sporu. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd dostatočne vymedzil skutkový a právny kontext svojej žiadosti o výklad práva Únie a že Súdnemu dvoru poskytol všetky informácie potrebné na to, aby mohol na túto žiadosť užitočne odpovedať (rozsudok z 23. marca 2006, Enirisorse, C-237/04, EU:C:2006:197, bod 19).

34 Za týchto okolností nemožno tento návrh na začatie prejudiciálneho konania považovať za neprípustný v celom rozsahu.

Predbežné pozorovania

35 AHTOP a Komisia vo svojich pripomienkach tvrdia, že právna úprava dotknutá vo veci samej sa musí posudzovať nielen so zreteľom na smernicu 2000/31, ale aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, s. 22) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2007/64/ES z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES (Ú. v. EÚ L 319, s. 1).

36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci postupu stanoveného v článku 267 ZFEÚ, ktorý stanovuje spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, je úlohou Súdneho dvora poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď, ktorá mu bude užitočná a umožní mu rozhodnúť v prejednávanej veci. V tejto súvislosti môže Súdny dvor zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, najmä z odôvodnenia uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyčítať právne predpisy a zásady práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad vzhľadom na predmet sporu vo veci samej, s cieľom preformulovať otázky, ktoré mu boli položené, a vyložiť všetky ustanovenia práva Únie, ktoré vnútroštátne súdy potrebujú na rozhodnutie o žalobách, o ktorých rozhodujú, aj keď tieto ustanovenia nie sú v týchto otázkach výslovne uvedené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Abcur, C-544/13 a C-545/13, EU:C:2015:575, Zb:C:2015:481, body 33 a 34 a citovanú judikatúru).

37 Vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby sám určil predmet otázok, ktoré chce položiť Súdnemu dvoru. Ak teda zo samotnej žiadosti nevyplýva potreba preformulovať tieto otázky, Súdny dvor nemôže na žiadosť jednej zo zainteresovaných strán uvedených v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie preskúmať otázky, ktoré mu neboli predložené vnútroštátnym súdom. Ak by vzhľadom na vývoj v priebehu konania vnútroštátny súd považoval za potrebné získať ďalšie výklady práva Únie, bolo by na ňom, aby podal Súdnemu dvoru novú žiadosť o preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i., C-98/14, EU:C:2015:386, bod 48 a citovanú judikatúru).

38 V prejednávanej veci a pri absencii akejkoľvek zmienky o smerniciach 2005/36 a 2007/64 v položených otázkach alebo dokonca akýchkoľvek iných vysvetlení v uznesení o predložení prejudiciálnej otázky, ktoré by vyžadovali, aby Súdny dvor preskúmal výklad týchto smerníc s cieľom poskytnúť užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu, neexistuje dôvod, aby Súdny dvor preskúmal argumenty týkajúce sa týchto smerníc, čo by v skutočnosti viedlo k zmene podstaty položených otázok.

Prvá otázka

39 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. a) smernice 2000/31 vykladať v tom zmysle, že sprostredkovateľská služba, ktorá má prostredníctvom elektronickej platformy za odplatu spájať potenciálnych hostí s profesionálnymi alebo neprofesionálnymi hostiteľmi ponúkajúcimi krátkodobé ubytovacie služby, a zároveň poskytuje aj určitý počet ďalších služieb, ako je formát na uvedenie obsahu ich ponuky, fotografická služba, poistenie zodpovednosti za škodu a záruka proti škode, nástroj na odhad ceny prenájmu alebo platobné služby za tieto ubytovacie služby, musí byť kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti" podľa smernice 2000/31.

40 Na úvod treba najprv uviesť - a to nespochybňuje žiaden z účastníkov konania, ani iné zainteresované strany zúčastnené na tomto konaní - že sprostredkovateľská činnosť, o ktorú ide vo veci samej, spadá pod pojem "služba" v zmysle článku 56 ZFEÚ a smernice 2006/123.

41 Po druhé je však potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2006/123 sa táto smernica neuplatňuje, ak sú jej ustanovenia v rozpore s ustanovením iného aktu Únie, ktorý upravuje osobitné aspekty prístupu k činnosti v oblasti služieb alebo jej výkonu v prípade osobitných služieb alebo osobitných povolaní.

42 Preto na účely určenia, či taká služba, o akú ide vo veci samej, spadá pod smernicu 2006/123, ako to tvrdí AHTOP a francúzska vláda, alebo naopak pod smernicu 2000/31, ako to tvrdia Airbnb Ireland, česká a luxemburská vláda a Komisia, je potrebné určiť, či takáto služba musí byť kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti" v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31.

43 V tejto súvislosti a vzhľadom na obdobie, na ktoré sa vzťahujú skutočnosti uvedené v sťažnosti podanej AHTOP a trestné konanie s vedľajšou občianskoprávnou žalobou, ktoré prebieha pred vnútroštátnym súdom, bolo vymedzenie pojmu "služba informačnej spoločnosti" podľa článku 2 písm. a) smernice 2000/31 postupne uvedené v článku 1 prvom odseku bode 2 smernice 98/34 a následne od 7. októbra 2015 v článku 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535. Táto definícia však nebola zmenená pri nadobudnutí účinnosti smernice 2015/1535 7. októbra 2015, z tohto dôvodu sa v tomto rozsudku bude odkazovať len na túto smernicu.

44 Podľa článku 1 ods. 1 písm. b) smernice (EÚ) 2015/1535 pojem "služba informačnej spoločnosti" zahŕňa "akúkoľvek službu, ktorá sa bežne poskytuje za odplatu, na diaľku, elektronickými prostriedkami a na individuálnu žiadosť príjemcu služieb".

45 V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, ako vyplýva z bodu 18 vyššie, že cieľom služby dotknutej vo veci samej je prostredníctvom elektronickej platformy spojiť za odplatu potenciálnych hostí s profesionálnymi alebo neprofesionálnymi ubytovateľmi, ktorí ponúkajú krátkodobé ubytovacie služby, aby im umožnili rezervovať si ubytovanie.

46 Z toho predovšetkým vyplýva, že táto služba sa poskytuje za odplatu, hoci odplata, ktorú dostáva Airbnb Payments UK, sa vyberá len od hosťa, a nie aj od hostiteľa.

47 Ďalej, pokiaľ sú hostiteľ a hosť prepojení prostredníctvom elektronickej platformy bez toho, aby bol súčasne prítomný poskytovateľ sprostredkovateľských služieb na jednej strane alebo hostiteľ alebo hosť na strane druhej, táto služba predstavuje službu, ktorá sa poskytuje elektronicky a na diaľku. V žiadnom okamihu v procese uzatvárania zmlúv medzi Airbnb Ireland alebo Airbnb Payments UK na jednej strane a hostiteľom alebo hosťom na strane druhej totiž nedochádza k inému kontaktu strán ako prostredníctvom elektronickej platformy Airbnb Ireland.

48 Napokon, predmetná služba sa poskytuje na individuálnu žiadosť príjemcov služby, keďže zahŕňa umiestnenie inzerátu online hostiteľom a individuálnu žiadosť hosťa, ktorý má o tento inzerát záujem.

49 Takáto služba preto spĺňa štyri kumulatívne podmienky stanovené v článku 1 ods. 1 písm. b) smernice (EÚ) 2015/1535, a preto v zásade predstavuje "službu informačnej spoločnosti" v zmysle smernice 2000/31.

50 Ako však uvádzajú účastníci konania a ďalšie zúčastnené osoby zúčastnené na tomto konaní, Súdny dvor rozhodol, že hoci sprostredkovateľská služba, ktorá spĺňa všetky tieto podmienky, v zásade predstavuje službu odlišnú od následnej služby, ku ktorej sa vzťahuje, a preto musí byť kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti", nemôže to tak byť, ak sa ukáže, že táto sprostredkovateľská služba tvorí neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavnou zložkou je služba spadajúca pod inú právnu kvalifikáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi, C-434/15, EU:C:2017:459):C:2017:981, bod 40).

51 V tomto prípade AHTOP v podstate tvrdí, že služba poskytovaná spoločnosťou Airbnb Ireland tvorí neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavnou zložkou je poskytovanie ubytovacích služieb. Na tento účel tvrdí, že Airbnb Ireland nielenže spája dve strany prostredníctvom svojej rovnomennej elektronickej platformy, ale ponúka aj ďalšie služby, ktoré sú charakteristické pre sprostredkovateľskú činnosť v oblasti transakcií s nehnuteľnosťami.

52 Hoci je pravda, že účelom sprostredkovateľskej služby poskytovanej Airbnb Ireland je umožniť prenájom ubytovania - a je nepochybné, že táto služba spadá pod smernicu 2006/123 - povaha prepojení medzi týmito službami neodôvodňuje odchýlenie sa od kvalifikácie tejto sprostredkovateľskej služby ako "služby informačnej spoločnosti", a teda uplatnenie smernice 2000/31 na ňu.

53 Takúto sprostredkovateľskú službu nemožno oddeliť od samotnej transakcie s nehnuteľnosťou, pretože jej cieľom je nielen poskytnúť okamžitú službu ubytovania, ale aj na základe štruktúrovaného zoznamu miest ubytovania dostupných na rovnomennej elektronickej platforme a zodpovedajúcich kritériám, ktoré si zvolili osoby hľadajúce krátkodobé ubytovanie, poskytnúť nástroj na uľahčenie uzatvárania zmlúv týkajúcich sa budúcich interakcií. Práve vytvorenie takéhoto zoznamu v prospech hostiteľov, ktorí majú ubytovanie na prenájom, ako aj osôb, ktoré hľadajú tento typ ubytovania, predstavuje základný prvok elektronickej platformy spravovanej spoločnosťou Airbnb Ireland.

54 V tomto ohľade predstavuje zostavovanie ponúk v harmonizovanom formáte spolu s nástrojmi na vyhľadávanie, vyhľadávanie a porovnávanie týchto ponúk vzhľadom na svoj význam službu, ktorú nemožno považovať len za doplnkovú k celkovej službe, ktorá patrí pod inú právnu kvalifikáciu, a to k poskytovaniu ubytovacej služby.

55 Okrem toho služba, akú poskytuje Airbnb Ireland, nie je v žiadnom prípade nevyhnutná pre poskytovanie ubytovacích služieb, a to tak z hľadiska hostí, ako aj hostiteľov, ktorí ju využívajú, pretože obaja majú k dispozícii množstvo iných, niekedy dlhodobo fungujúcich kanálov, ako sú realitné kancelárie, inzeráty, či už v papierovej alebo elektronickej podobe, alebo dokonca webové stránky s ponukou prenájmu nehnuteľností. V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že Airbnb Ireland priamo konkuruje týmto iným kanálom tým, že poskytuje svojim používateľom, tak hostiteľom, ako aj hosťom, inovatívnu službu založenú na osobitostiach obchodnej činnosti v informačnej spoločnosti, neumožňuje vyvodiť záver, že je nevyhnutná na poskytovanie ubytovacej služby.

56 Napokon, ani z uznesenia o nariadení prejudiciálneho konania, ani z informácií obsiahnutých v spise Súdneho dvora nevyplýva, že Airbnb Ireland stanovuje alebo obmedzuje výšku nájomného, ktoré si účtujú hostitelia využívajúci túto platformu. Nanajvýš im poskytuje voliteľný nástroj na odhad ceny nájmu s prihliadnutím na trhové priemery prevzaté z tejto platformy, pričom zodpovednosť za stanovenie výšky nájmu ponecháva výlučne na hostiteľovi.

57 Z toho vyplýva, že sprostredkovateľskú službu, akú poskytuje Airbnb Ireland, nemožno považovať za neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavnou zložkou je poskytovanie ubytovania.

58 Žiadna z ostatných služieb uvedených v bode 19 vyššie, či už spoločne alebo samostatne, nespochybňuje toto zistenie. Naopak, tieto služby majú pomocnú povahu vzhľadom na to, že pre hostiteľov nepredstavujú cieľ sám osebe, ale skôr prostriedok na to, aby mohli využívať sprostredkovateľskú službu poskytovanú Airbnb Ireland alebo aby mohli ponúkať ubytovacie služby za čo najlepších podmienok (pozri analogicky rozsudky z 21. februára 2008, časť Služba, C-425/06, EU:C:2008:7, a z 21. februára 2008, časť Služba, C-425/06, EU:C:2008:7, bod 5):C:2008:108, bod 52; z 10. novembra 2016, Baštová, C-432/15, EU:C:2016:855, bod 71, a zo 4. septembra 2019, KPC Herning, C-71/18, EU:C:2019:660, bod 38).

59 Predovšetkým je to tak, pokiaľ ide o skutočnosť, že Airbnb Ireland okrem svojej činnosti spočívajúcej v spájaní hostiteľov a hostí prostredníctvom rovnomennej elektronickej platformy poskytuje hostiteľom formát na stanovenie obsahu ich ponuky, voliteľnú službu fotografovania prenajímanej nehnuteľnosti a systém hodnotenia hostiteľov a hostí, ktorý je k dispozícii budúcim hostiteľom a hosťom.

60 Takéto nástroje sú súčasťou modelu spolupráce, ktorý je vlastný sprostredkovateľským platformám a ktorý umožňuje, aby si záujemcovia o ubytovanie mohli vybrať spomedzi ponúk ubytovania, ktoré ponúkajú hostitelia na platforme, a aby boli hostitelia plne informovaní o spoľahlivosti hostí, s ktorými môžu spolupracovať.

61 Ďalej je to tak v súvislosti so skutočnosťou, že spoločnosť Airbnb Payments UK, ktorá je súčasťou skupiny Airbnb, je zodpovedná za výber nájomného od hostí a následný prevod tohto nájomného hostiteľom v súlade s podmienkami uvedenými v bode 19 vyššie.

62 Takéto platobné podmienky, ktoré sú spoločné pre veľký počet elektronických platforiem, sú nástrojom na zabezpečenie transakcií medzi hostiteľmi a hosťami a ich samotná prítomnosť nemôže zmeniť povahu sprostredkovateľskej služby, najmä ak takéto platobné podmienky nie sú priamo alebo nepriamo sprevádzané kontrolou cien za poskytovanie ubytovania, ako bolo zdôraznené v bode 56 vyššie.

63 Napokon, ani skutočnosť, že Airbnb Ireland ponúka hostiteľom záruku proti škodám a voliteľne aj poistenie občianskoprávnej zodpovednosti, nemôže zmeniť právnu kvalifikáciu sprostredkovateľskej služby poskytovanej touto platformou.

64 Aj v súhrne voliteľné alebo iné služby poskytované spoločnosťou Airbnb Ireland a uvedené v bodoch 59 až 63 vyššie nespochybňujú samostatnú povahu sprostredkovateľskej služby poskytovanej touto spoločnosťou, a teda jej kvalifikáciu ako "služby informačnej spoločnosti", keďže podstatne nemenia špecifické vlastnosti tejto služby. V tejto súvislosti je tiež paradoxné, že takéto doplnkové služby s pridanou hodnotou poskytované elektronickou platformou jej zákazníkom, najmä na odlíšenie sa od jej konkurentov, môžu pri absencii ďalších prvkov viesť k zmene povahy, a teda aj právnej kvalifikácie činnosti tejto platformy, ako to uviedol generálny advokát v bode 46 svojich návrhov.

65 Okrem toho a v rozpore s tým, čo tvrdia AHTOP a francúzska vláda, pravidlá fungovania sprostredkovateľskej služby, akou je služba poskytovaná Airbnb, nemožno stotožniť s pravidlami sprostredkovateľskej služby, na základe ktorých boli vydané rozsudky z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi (C-434/15, EU:C:2017:981, bod 39), a z 10. apríla 2018, Uber France (C-320/16, EU:C:2018:221, bod 21).

66 Okrem toho, že tieto rozsudky boli vydané v špecifickom kontexte mestskej osobnej dopravy, na ktorú sa vzťahuje článok 58 ods. 1 ZFEÚ, a že služby poskytované Airbnb Ireland nie sú porovnateľné so službami, o ktoré išlo vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky uvedené v predchádzajúcom bode, vedľajšie služby uvedené v bodoch 59 až 63 vyššie neposkytujú dôkaz o rovnakej úrovni kontroly, akú Súdny dvor zistil v týchto rozsudkoch.

67 Súdny dvor teda v týchto rozsudkoch uviedol, že spoločnosť Uber vykonávala rozhodujúci vplyv na podmienky, za ktorých neprofesionálni vodiči poskytovali prepravné služby pomocou aplikácie, ktorú im táto spoločnosť sprístupnila (rozsudky z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi, C-434/15, EU:C:2017:981, bod 39, a z 10. apríla 2018, Uber France, C-320/16, EU:C:2018:221, bod 21).

68 Skutočnosti uvedené vnútroštátnym súdom a pripomenuté v bode 19 vyššie nedokazujú, že Airbnb Ireland má taký rozhodujúci vplyv na podmienky poskytovania ubytovacích služieb, na ktoré sa vzťahuje jej sprostredkovateľská služba, a to najmä preto, že Airbnb Ireland priamo ani nepriamo neurčuje účtovanú cenu prenájmu, ako bolo uvedené v bodoch 56 a 62 vyššie, a už vôbec nie vyberá hostiteľov alebo ubytovanie ponúkané na prenájom na svojej platforme.

69 Vzhľadom na uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. a) smernice 2000/31, ktorý odkazuje na článok 1 ods. 1 písm. b) smernice (EÚ) 2015/1535, sa má vykladať v tom zmysle, že sprostredkovateľská služba, ktorej cieľom je prostredníctvom elektronickej platformy spojiť za odplatu potenciálnych hostí s profesionálnymi alebo neprofesionálnymi hostiteľmi ponúkajúcimi krátkodobé ubytovacie služby a ktorá zároveň poskytuje určitý počet doplnkových služieb k tejto sprostredkovateľskej službe, musí byť kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti" podľa smernice 2000/31.

Druhá otázka

Jurisdikcia

70 Francúzska vláda tvrdí, že Súdny dvor zjavne nemá právomoc odpovedať na druhú otázku, keďže vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či činnosti Airbnb Ireland patria do vecnej pôsobnosti zákona Hoguet, a teda aby vyložil francúzske právo.

71 Zo znenia druhej otázky však jasne vyplýva, že vnútroštátny súd sa ňou nedotazuje na to, či sa zákon Hoguet uplatňuje na činnosť spoločnosti Airbnb Ireland, ale na to, či je tento zákon, ktorý považuje za obmedzujúci slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti, voči tejto spoločnosti vykonateľný.

72 Táto otázka, ktorá úzko súvisí s právomocou udelenou členským štátom v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 odchýliť sa od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti a s povinnosťou týchto členských štátov oznámiť Komisii a príslušnému členskému štátu opatrenia, ktoré majú nepriaznivý vplyv na túto zásadu, ako je stanovené v článku 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice, je otázkou týkajúcou sa výkladu práva Únie.

73 Súdny dvor má preto právomoc odpovedať na túto otázku.

Prípustnosť

74 Subsidiárne francúzska vláda tvrdí, že keďže vnútroštátny súd nepreukázal, že činnosti Airbnb Ireland patria do vecnej pôsobnosti zákona Hoguet, jeho druhá otázka neuvádza dôvody, pre ktoré si nie je istý výkladom smernice 2000/31, a neidentifikuje súvislosť, ktorú tento súd stanovuje medzi touto smernicou a zákonom Hoguet. Nespĺňa teda požiadavky stanovené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a preto je neprípustná.

75 V tejto súvislosti, ako bolo uvedené v bode 30 vyššie, z druhej otázky vyplýva, že podľa vnútroštátneho súdu sprostredkovateľská služba poskytovaná Airbnb Ireland prostredníctvom rovnomennej elektronickej platformy patrí do vecnej pôsobnosti tohto zákona.

76 Okrem toho tým, že vnútroštátny súd poukázal na reštriktívnu povahu tohto zákona, pokiaľ ide o služby, akou je sprostredkovateľská služba dotknutá vo veci samej, a na zásadu slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti uznanú v článkoch 1 a 3 smernice 2000/31, pričom uviedol ťažkosti spojené s výkladom tejto smernice, pokiaľ ide o otázku, či možno voči Airbnb Ireland uplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, akou je zákon Hoguet, splnil minimálne požiadavky stanovené v článku 94 rokovacieho poriadku.

77 Preto je druhá otázka prípustná.

Látka

78 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či je právna úprava dotknutá vo veci samej vykonateľná voči Airbnb Ireland.

79 Táto otázka vyplýva z tvrdenia Airbnb Ireland o nezlučiteľnosti ustanovení zákona Hoguet, o ktoré ide vo veci samej, so smernicou 2000/31, a najmä z toho, že Francúzska republika nesplnila podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 tejto smernice, ktoré umožňujú členským štátom prijať opatrenia obmedzujúce slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti.

80 Druhá otázka sa teda má vykladať v tom zmysle, že článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že jednotlivec môže v trestnom konaní s vedľajšou občianskoprávnou žalobou namietať proti tomu, aby sa na neho vzťahovali opatrenia členského štátu obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti, ktoré tento jednotlivec poskytuje z iného členského štátu, ak tieto opatrenia nespĺňajú všetky podmienky stanovené v tomto ustanovení.

81 Na úvod treba uviesť, že právna úprava dotknutá vo veci samej, ako uvádza vnútroštátny súd, obmedzuje slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti.

82 Po prvé, požiadavky zákona Hoguet, ktoré uviedol vnútroštátny súd, najmä povinnosť mať profesijnú licenciu, sa týkajú prístupu k činnosti spojenia hostiteľov, ktorí majú ubytovacie zariadenia, a osôb, ktoré hľadajú tento druh ubytovania v zmysle článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31, a nepatria do žiadnej z vylúčených kategórií uvedených v článku 2 písm. h) bode ii) tejto smernice. Po druhé sa okrem iného vzťahujú na poskytovateľov služieb usadených v iných členských štátoch ako vo Francúzskej republike, čím sťažujú poskytovanie ich služieb vo Francúzsku.

83 Podľa článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 môžu členské štáty v súvislosti s určitou službou informačnej spoločnosti, ktorá patrí do koordinovanej oblasti, prijať opatrenia, ktoré sa odchyľujú od zásady slobodného poskytovania služieb informačnej spoločnosti, za splnenia dvoch kumulatívnych podmienok.

84 Po prvé, podľa článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 musí byť príslušné obmedzujúce opatrenie nevyhnutné v záujme verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľov; musí byť prijaté proti službe informačnej spoločnosti, ktorá skutočne ohrozuje tieto ciele alebo predstavuje vážne a závažné riziko pre tieto ciele, a napokon musí byť primerané týmto cieľom.

85 Po druhé, podľa článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážky tejto smernice musí dotknutý členský štát pred prijatím predmetných opatrení a bez toho, aby bolo dotknuté súdne konanie vrátane predbežného konania a úkonov vykonaných v rámci trestného vyšetrovania, oznámiť Komisii a členskému štátu, na ktorého území je usadený dotknutý poskytovateľ služieb, svoj zámer prijať predmetné obmedzujúce opatrenia.

86 Pokiaľ ide o druhú podmienku, francúzska vláda uznáva, že zákon Hoguet nebol dôvodom na oznámenie Francúzskej republiky ani Komisii, ani členskému štátu, v ktorom je Airbnb Ireland usadená, t. j. Írsku.

87 Na úvod treba konštatovať, že skutočnosť, že tento zákon nadobudol účinnosť pred nadobudnutím účinnosti smernice 2000/31, nemohla mať za následok oslobodenie Francúzskej republiky od jej oznamovacej povinnosti. Ako uviedol generálny advokát v bode 118 svojich návrhov, normotvorca Únie nestanovil výnimku, ktorá by oprávňovala členské štáty zachovať opatrenia, ktoré predchádzali tejto smernici a ktoré by mohli obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti bez toho, aby boli splnené podmienky stanovené na tento účel touto smernicou.

88 Je preto potrebné určiť, či nesplnenie povinnosti členského štátu vopred oznámiť opatrenia obmedzujúce slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti pochádzajúce z iného členského štátu, ktorá je stanovená v článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážke smernice 2000/31, spôsobuje, že dotknutá právna úprava je voči jednotlivcom nevykonateľná, rovnako ako má takýto dôsledok nesplnenie povinnosti členského štátu vopred oznámiť technické pravidlá stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2015/1535 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International, C-194/94, EU:C:1996:172, bod 54).

89 V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že článok 3 ods. 4 písm. b) druhá zarážka smernice 2000/31 ukladá členským štátom osobitnú povinnosť oznámiť Komisii a členskému štátu, na ktorého území má dotknutý poskytovateľ služieb sídlo, svoj zámer prijať opatrenia obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti.

90 Z hľadiska svojho obsahu je teda povinnosť stanovená v tomto ustanovení dostatočne jasná, presná a bezpodmienečná na to, aby jej bol priznaný priamy účinok, a preto sa jej jednotlivci môžu dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi (pozri analogicky rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International, C-194/94, EU:C:1996:172, bod 44).

91 Po druhé je nepochybné, že ako vyplýva z článku 3 ods. 2 smernice 2000/31 v spojení s odôvodnením 8 tejto smernice, cieľom tejto smernice je zabezpečiť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi. Tento cieľ sa sleduje prostredníctvom mechanizmu kontroly opatrení, ktoré by ho mohli narušiť, ktorý umožňuje Komisii, ako aj členskému štátu, na ktorého území je usadený dotknutý poskytovateľ služieb, zabezpečiť, aby tieto opatrenia boli nevyhnutné na dosiahnutie naliehavých dôvodov všeobecného záujmu.

92 Okrem toho, ako vyplýva z článku 3 ods. 6 tejto smernice, Komisia, ktorá je zodpovedná za bezodkladné preskúmanie zlučiteľnosti oznámených opatrení s právom Únie, je povinná, ak dospeje k záveru, že navrhované opatrenia sú nezlučiteľné s právom Únie, požiadať dotknutý členský štát, aby sa zdržal prijatia týchto opatrení alebo aby tieto opatrenia urýchlene ukončil. V rámci tohto konania tak Komisia môže zabrániť prijatiu alebo aspoň zachovaniu prekážok obchodu, ktoré sú v rozpore so ZFEÚ, najmä tým, že navrhne zmeny, ktoré sa majú vykonať v dotknutých vnútroštátnych opatreniach (pozri analogicky rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International, C-194/94, EU:C:1996:172, bod 41).

93 Je pravda, ako tvrdí najmä španielska vláda a ako to vyplýva z článku 3 ods. 6 smernice 2000/31, že článok 3 ods. 4 písm. b) druhá zarážka tejto smernice na rozdiel od článku 5 ods. 1 smernice 2015/1535 formálne neukladá povinnosť pozastavenia činnosti členskému štátu, ktorý má v úmysle prijať opatrenie obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti. Ako však bolo zdôraznené v bode 89 vyššie, s výnimkou riadne odôvodnených naliehavých prípadov musí dotknutý členský štát svoj zámer prijať takéto opatrenie vopred oznámiť Komisii a členskému štátu, na ktorého území je usadený dotknutý poskytovateľ služieb.

94 Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 89 až 92 vyššie povinnosť predchádzajúceho oznámenia stanovená v článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážke smernice 2000/31 nie je len povinnosťou poskytnúť informácie, porovnateľnou s povinnosťou, o ktorú išlo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku z 13. júla 1989, Enichem Base a i. (380/87, EU:C:1987:38):C:1989:318, body 19 až 24), ale o podstatnú procesnú požiadavku, ktorá odôvodňuje nevykonateľnosť neoznámených opatrení obmedzujúcich slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti voči jednotlivcom (pozri analogicky rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International, C-194/94, EU:C:1996:172, body 49 a 50).

95 Po tretie, rozšírenie smernice 2000/31 o riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku z 30. apríla 1996, CIA Security International (C-194/94, EU:C:1996:172), pokiaľ ide o smernicu 2015/1535, je o to viac odôvodnené, ako to správne zdôraznila Komisia na pojednávaní, že oznamovacia povinnosť podľa článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážky smernice 2000/31, podobne ako opatrenie dotknuté vo veci, ktorá bola dôvodom pre vydanie tohto rozsudku, nemá za cieľ zabrániť členskému štátu prijať opatrenia, ktoré patria do jeho vlastnej oblasti pôsobnosti a ktoré by mohli ovplyvniť slobodu poskytovania služieb, ale má zabrániť členskému štátu, aby v zásade zasahoval do právomoci členského štátu, v ktorom je usadený poskytovateľ dotknutej služby informačnej spoločnosti.

96 Z uvedeného vyplýva, že nesplnenie povinnosti členského štátu oznámiť opatrenie obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti poskytované prevádzkovateľom usadeným na území iného členského štátu, ktorá je stanovená v článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážke smernice 2000/31, spôsobuje, že toto opatrenie je voči jednotlivcom nevykonateľné (pozri analogicky rozsudok z 30. apríla 1996, CIA Security International, C-194/94, EU:C:1996:172, bod 54).

97 V tejto súvislosti treba tiež zdôrazniť, že podobne ako v prípade technických pravidiel, ktoré členský štát neoznámil v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice (EÚ) 2015/1535, sa na skutočnosť, že neoznámené opatrenie obmedzujúce slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti je nevykonateľné, možno odvolávať nielen v trestnom konaní (pozri analogicky rozsudok zo 4. februára 2016, Ince, C-336/14, EU:C:2016:407):C:2016:72, bod 84), ale aj v spore medzi jednotlivcami (pozri analogicky rozsudok z 27. októbra 2016, James Elliott Construction, C-613/14, EU:C:2016:821, bod 64 a citovanú judikatúru).

98 Preto v konaniach, o aké ide vo veci samej, v ktorých sa v rámci konania pred trestným súdom jednotlivec domáha náhrady škody od inej osoby za škodu, ktorá má pôvod v trestnom čine, ktorý je predmetom trestného stíhania, nesplnenie povinnosti členského štátu oznámiť tento trestný čin podľa článku 3 ods. 4 písm. b) druhej zarážky smernice 2000/31 spôsobuje, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje tento trestný čin, je voči stíhanému jednotlivcovi nevykonateľné a umožňuje tejto osobe dovolávať sa tohto nesplnenia povinnosti nielen v trestnom konaní vedenom proti tomuto jednotlivcovi, ale aj v rámci žaloby o náhradu škody podanej jednotlivcom, ktorý bol pribraný ako občiansky účastník.

99 Vzhľadom na to, že Francúzska republika neoznámila zákon Hoguet, a vzhľadom na kumulatívnu povahu podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, pripomenutých v bodoch 84 a 85 vyššie, treba konštatovať, že tento zákon nemožno v žiadnom prípade uplatniť na jednotlivca v takej situácii, ako je situácia Airbnb Ireland vo veci samej, bez ohľadu na to, či tento zákon spĺňa ostatné podmienky stanovené v tomto ustanovení.

100 Vzhľadom na uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 4 písm. b) druhá zarážka smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že jednotlivec môže v trestnom konaní s vedľajšou občianskoprávnou žalobou namietať proti tomu, aby sa na neho vzťahovali opatrenia členského štátu obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti, ktoré tento jednotlivec poskytuje z iného členského štátu, ak tieto opatrenia neboli oznámené v súlade s týmto ustanovením.

Náklady

101 Keďže toto konanie je pre účastníkov konania vo veci samej krokom v konaní pred vnútroštátnym súdom, rozhodnutie o trovách konania prináleží tomuto súdu. Iné trovy konania, ako trovy konania týchto účastníkov konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru, nie sú nahraditeľné.

Na základe týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1. Článok 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), ktorý odkazuje na článok 1 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, sa má vykladať v tom zmysle, že sprostredkovateľská služba, ktorej cieľom je prostredníctvom elektronickej platformy spojiť za odplatu potenciálnych hostí s profesionálnymi alebo neprofesionálnymi hostiteľmi ponúkajúcimi krátkodobé ubytovanie a ktorá zároveň poskytuje určitý počet doplnkových služieb k tejto sprostredkovateľskej službe, musí byť kvalifikovaná ako "služba informačnej spoločnosti" podľa smernice 2000/31.
2. Článok 3 ods. 4 písm. b) druhá zarážka smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že jednotlivec môže v trestnom konaní s vedľajšou občianskoprávnou žalobou namietať proti tomu, aby sa na neho vzťahovali opatrenia členského štátu obmedzujúce slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti, ktoré tento jednotlivec poskytuje z iného členského štátu, ak tieto opatrenia neboli oznámené v súlade s týmto ustanovením.