Digitálne platformy v EÚ: Vysvetlenie právneho postavenia Airbnb

Klasifikácia digitálnych platforiem sa v dvadsiatych rokoch stala základnou právnou otázkou, najmä v odvetviach, kde sa tradičné regulačné rámce prelínajú s technologickými inováciami. Jednou z najdiskutovanejších otázok je, či by sa platformy ako Airbnb mali považovať len za "služby informačnej spoločnosti" podľa smernice 2015/1535 , alebo či by mali podliehať vnútroštátnym predpisom upravujúcim služby v oblasti nehnuteľností a pohostinstva, takže by sa dalo povedať, že ide o koncových poskytovateľov služieb. Toto rozlíšenie ovplyvňuje povinnosti uložené takýmto platformám a rozsah, v akom môžu vnútroštátne orgány regulovať ich činnosť.

Regulačný rámec EÚ

Smernica 2015/1535 definuje "službu informačnej spoločnosti" ako službu, ktorá je:

1. Poskytnuté za odmenu,
2. Na diaľku,
3. Elektronickými prostriedkami,
4. Na individuálnu žiadosť príjemcu.

Členské štáty EÚ vo všeobecnosti nemôžu ukladať svojvoľné obmedzenia takýchto služieb vrátane požiadavky na predchádzajúce povolenie alebo udelenie licencie poskytovateľom, okrem výnimočných prípadov, ktoré sa uskutočnia na základe osobitného postupu, ktorý zahŕňa oznámenie Európskej komisii.

Naopak, služby, ktoré nespadajú do tejto klasifikácie, ako napríklad prenájom nehnuteľností alebo pohostinské služby, môžu podliehať vnútroštátnym predpisom vrátane udeľovania licencií, zdaňovania a dodržiavania miestnych zákonov upravujúcich používanie nehnuteľností. Tieto požiadavky sa v jednotlivých krajinách EÚ líšia.

Prípad Airbnb: právne preskúmanie (C-390/18)

V decembri 2019 sa touto otázkou zaoberal Súdny dvor Európskej únie (SDEÚ) v rozsudku Airbnb Ireland UC proti AHTOP (Vec C-390/18). Prípad vznikol na základe námietky francúzskeho združenia cestovného ruchu AHTOP, ktoré tvrdilo, že Airbnb by malo podliehať vnútroštátnym predpisom platným pre realitné kancelárie.

SDEÚ rozhodol v prospech Airbnb a dospel k záveru, že jej hlavnou službou je poskytovanie "služieb informačnej spoločnosti", a nie služieb v oblasti nehnuteľností. Súdny dvor dospel k tomuto záveru na základe niekoľkých kľúčových faktorov:

1. Airbnb funguje ako sprostredkovateľ medzi hostiteľmi a hosťami prostredníctvom digitálnej platformy.
2. Nestanovuje ceny prenájmu ani neurčuje konkrétne podmienky nájomných zmlúv. Nezúčastňuje sa na zložení konečného produktu. 
3. Nevlastní ani nespravuje nehnuteľnosti uvedené na svojej platforme.
4. Neposkytuje priamo pohostinské služby, ako je upratovanie, údržba alebo recepcia.
5. Nevyžaduje, aby hostitelia získali osobitné oprávnenie alebo kvalifikáciu nad rámec dodržiavania miestnych zákonov.

Na základe týchto faktorov Súdny dvor rozhodol, že hlavnou službou Airbnb je sprostredkovanie, ktoré je odlišné od samotného poskytovania prenájmu ubytovania a malo by sa klasifikovať ako služba informačnej spoločnosti. V dôsledku toho Airbnb využíva ochranu, ktorú poskytuje smernica 2000/31 (smernica o elektronickom obchode), ktorá obmedzuje možnosť členských štátov zavádzať reštriktívne nariadenia bez toho, aby dodržali postupy oznamovania EÚ.

Dôsledky pre digitálne platformy

Rozhodnutie SDEÚ má významný vplyv na digitálne platformy pôsobiace v sektore ubytovania a služieb. Na rozdiel od Uberu, ktorý bol klasifikovaný ako prepravná služba, ktorá nebola uznaná za ISS z dôvodu jeho účasti na tvorbe cien a produktov a jeho kontroly nad vodičmi a cenami, Airbnb nevykonáva podobnú kontrolu nad vlastníkmi nehnuteľností a podmienkami prenájmu, ani Airbnb nekontroluje ceny. Preto bola uznaná skôr ako sprostredkovateľ než ako poskytovateľ služieb v oblasti nehnuteľností.

Toto rozhodnutie však neplatí univerzálne pre všetky platformy. Klasifikácia závisí od špecifických kritérií, vrátane:

1. Či platforma vykonáva kontrolu nad poskytovateľmi služieb (napr. určuje ceny, diktuje podmienky alebo riadi prevádzku).
2. Či platforma priamo poskytuje základné služby nad rámec sprostredkovania kontaktov (napr. vlastníctvo majetku, ponuka dopravy alebo údržba prenájmu nehnuteľností).
3. Či poskytovatelia služieb (napr. hostitelia alebo vodiči) môžu fungovať nezávisle mimo platformy.
4. či sa poskytovateľ služieb snaží obísť platné právne predpisy (o udeľovaní licencií, registrácii atď.).

Súdny dvor rozhodol inak v iných prípadoch, ako napríklad v prípade spoločnosti Uber, kde sa zistilo, že spoločnosť zohráva podstatnú úlohu pri organizovaní a poskytovaní dopravných služieb. Podobne v prípade Aplikácia Star Taxi SDEÚ preskúmal úlohu aplikácie na sprostredkovanie jazdy a určil, že ide o informačnú službu alebo poskytovateľa dopravy.

Právna klasifikácia digitálnych platforiem teda do veľkej miery závisí od ich prevádzkového modelu a úrovne kontroly poskytovateľov služieb. Prípad Airbnb dokazuje, že platformy fungujúce predovšetkým ako sprostredkovatelia bez stanovovania cien alebo diktovania kľúčových podmienok poskytovania služieb možno podľa práva EÚ kvalifikovať ako služby informačnej spoločnosti. Platformy, ktoré vykonávajú významnú kontrolu nad poskytovaním služieb - ako napríklad Uber - však môžu byť klasifikované ako poskytovatelia služieb, na ktorých sa vzťahujú prísnejšie vnútroštátne predpisy.